![]() |
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
![]() |
||||||
Utorok 4.3.2025
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
![]() |
||||||
Meniny má Kazimír
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
![]() |
![]() ![]() ![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
|

Vladimír Menšík sa narodil 9. októbra 1929 v Ivančiciach na južnej Morave. Pochádzal z robotníckej rodiny. Od detstva chodil rád do cirkusu, hrával v hudobnom súbore Adolfa Pištěláka a lákalo ho herectvo. Otec ho však nasmeroval na strojníctvo. Vladimír Menšík vyštudoval priemyslovku a nastúpil do Brnianskych strojární.
Na druhý pokus ho však prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1953. Umiestenku dostal do kočovného Vesnického divadla, kde si ho všimol E. F. Burian. Po roku k nemu prestúpil, no prísna disciplína v Burianovom súbore mu nevyhovovala, preto sa od roku 1958 stal členom voľného hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov.
Prvý raz sa mihol pred kamerou v budovateľskom filme režiséra K. M. Walló s názvom Veľká príležitosť (1950). V roku 1956 prišla výraznejšia rola vo filme Dědeček automobil režiséra Alfréda Radoka. V snímke Král Šumavy (Karel Kachyňa, 1959) Menšík dokázal skĺbiť komický prejav so schopnosťou dať postave dramatické rysy. Podobná bola aj úloha čašníka Kiciho v detektívke 105 % alibi (Vladimír Čech, 1959).
V komédii Hledá se táta (František Daniel, 1961) vytvoril jednu z hlavných úloh, podobne aj v kriminálnej komédii Mezi námi, zloději (Vladimír Čech, 1963). Napriek tomu sa však často objavoval ako protagonista menších no nezabudnuteľných komických či tragikomických postavičiek oživujúcich dej. Presne takí boli muži v policajných uniformách márne sa pokúšajúci vzbudzovať autoritu – v komédiách Zdeňka Podskalského Bílá paní (1965) a Ženu ani květinu neuhodíš (1966), vo filme Kdo chce zabít Jessii (Václav Vorlíček, 1966) či v kriminálke Partie krásného dragouna (Jiří Sequens, 1971).
Bravúrne zahral malé úlohy náhodného diváka v dráme Spalovač mrtvol (Juraj Herz, 1968), či okradnutého milenca v obľúbených Světákoch Zdeňka Podskalského (1969).
Veľký herecký priestor v neobvyklom žánri dostal Menšík k úlohe sadistického vraha v absurdnej komédii Happy end Oldřicha Lipského (1967), ktorej dej sa premieta pospiatky. Hereckým koncertom s Jiřinou Bohdalovou bol film Vražda Ing. Čerta (Ester Krumbachová, 1970). Populárna je dodnes rozprávka Tři oříšky pro popelku (Václav Vorlíček, 1973).
O tom, že Menšíkovou parketou ostávali komédie, sa mohli diváci presvedčiť vo filmoch Pane, vy jste vdova (Václav Vorlíček, 1970), Slaměný klobouk (Oldřich Lipský, 1971), Jak utopit doktora Mráčka (Václav Vorlíček, 1974) a Což takhle dát si špenát (Václav Vorlíček, 1977). Menšík sa stal jedným z najobsadzovanejších hercov v zábavných televíznych programoch. Uvádzal televízne Silvestre v rokoch 1977, 1978 a 1979, v nespočetnom množstve televíznych scénok a skečov sa objavil s hereckou partnerkou Jiřinou Bohdalovou. Zahral si tiež v seriáloch Pan Tau (Jindřich Polák), či Arabela (Václav Vorlíček).
Zároveň však na Vladimíra Menšíka čakali aj dramatické úlohy – predovšetkým v televíznej inscenácii Ikarův pád, ktorú napísal Jiří Hubač a režíroval František Filip. Hra, ktorej hlavnou témou bol alkoholizmus, sa dočkala vyznamenania na Medzinárodných televíznych festivaloch Zlatá Praha (1977) a Monte Carlo (1978). V roku 1983 na ňu nadviazalo pokračovanie Tažní ptáci. Nakrúcania tretieho dielu Zima Poutníků sa už Vladimír Menšík nedočkal.
Herca trápila zhoršujúca sa astma, ktorú dostal ako 35-ročný. Postupne sa naučil pichať si sám injekcie, aby dokázal pracovať. Naposledy stál pred kamerou v roku 1988 vo filme Dušana Kleina Dobří holubi se vracejí.
Koncom mája 1988 vysielala televízia priamy prenos zábavného programu ABECEDA z brnianskej haly Rondo, kde mal vystupovať aj Menšík. Skončil však v nemocnici, kam mu za potlesku publika v sobotu večer posielala pozdrav moderátorka Magdaléna Dietlová a želala mu skoré uzdravenie. Na druhý deň, 29. mája 1988 večer, Vladimír Menšík svoj zápas s chorobou prehral.
Jeho priateľ Jiří Sovák o ňom v spomienkach napísal: "Nechal po sebe úsmev. Len sa povie – Menšík – a ľudia sa smejú. Je to lepšie, než keby tu bol sto rokov a neostalo po ňom nič. Mal skrátka od Boha dané. A velikánsku porciu."
Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR