Láska k rovnakému mužovi nás opäť spojila

S Josém som sa zoznámila tesne po mojom návrate na Slovensko. Po štyroch rokoch strávených v Karibiku som bola konečne doma. Prvotný ošiaľ a radosť zo stretnutia s priateľmi vystriedala v septembri školská rutina. Najlepšia kamarátka odišla pracovať do iného mesta a ja som ostala sama ako prst. Nová fakulta, cudzie tváre a more voľného času. Našťastie, pri vrátnici visela permanentne ovešaná nástenka plná oznamov a rôznych avíz. Mňa však zaujal iba  jeden z nich: „Študent z Južnej Ameriky hľadá niekoho na doučovanie slovenčiny.“ Super! povedala som si, oprášim španielčinu, zarobím nejaké peniaze a vyplním si voľný čas.
Stretnutie sme si dohodli hneď na druhý deň neďaleko školy, v kaviarni za rohom. Príliš som sa neponáhľala, predpokladala som, že José ako typický Latinoameričan bude určite meškať a dopriala som mu akademickú polhodinku. Nakoniec však nemeškal on, ale ja. Mrzelo ma to celý zvyšok dňa. A tak som si povedala, že mu to musím vynahradiť. Z hodinky slovenskej gramatiky boli nakoniec tri a ja som si uvedomila, že mi je s ním fajn. Schuti sme rozobrali všetkých  prednášajúcich, porovnali si riešenia jednotlivých cvičení a zoznam povinných skrípt... Ku koncu som sa pristihla pri tom, že s ním preberám svoj posledný vzťah a to, či si mám alebo nemám kúpiť tie úžasné lodičky, ktoré som nedávno videla v obchode. Počas poslednej hodinky nášho stretnutia sa mi priznal, že je gay a pustil sa do analýzy krachu jeho viac ako dvojročnej známosti s mužom, na ktorého stále nedokázal zabudnúť. Tonic vystriedalo mojito a z nás sa od toho dňa stala nerozlučná dvojka. Získala som tú najlepšiu „kamošku“, akú som si mohla priať.
Prešli roky. Ja som sa vydala za spolužiaka z ročníka, porodila som dcérku, neskôr som sa rozviedla a nastúpila do nového zamestnania. José odcestoval. Jeden druhému sme sa na čas stratili z očí. Môj život vtedy tvorila iba práca a dcérka. Kolegovia sa rozhodli, že to treba zmeniť, a tak som k narodeninám od nich dostala kurz latinskoamerických tancov. Nemala som najmenšiu chuť kamkoľvek ísť, ale ak som sa ľudí, na ktorých mi záležalo, nechcela dotknúť, iné východisko nebolo. Učiteľom tanca bol Tomáš. Chudý tanečník s neuveriteľnou charizmou. A hoci môj ideál mužskej krásy bol dovtedy zavalitý tridsiatnik s bruškom, zo dňa na deň sa to zmenilo. Tomáš bol typický lovec a predátor. Ženy striedal častejšie ako hudobné štýly. A hoci mi kontrolka blikala a ukazovala jasnú červenú, neodolala som.
Jediné šťastie bolo, že som mala toľko rozumu a dcérku som držala celý čas mimo. A hoci Tomáš na mňa naliehal, odmietla som sa k nemu aj s malou presťahovať. Jeho prudké zmeny nálad a krásne slečny okolo, veľmi rýchlo spôsobili, že bol zo mňa chodiaci uzlík nervov. A práve vtedy som stretla po dlhšom čase znova Josého. Hneď sa ma opýtal, čo mám nové. Povedala som mu o kurze tanca. V tej chvíli zvážnel. Takého som ho ešte nevidela. „Tomáš, však?“ vykríkol. Ostala som ako obarená. Netušila som, ako sa o ňom vôbec dozvedel. „Odíď od neho, kým to ešte dokážeš, len čo ťa na seba namotá, budeš bezmocná a  dopadneš rovnako ako ja.“ Po ôsmich rokoch mi teda José konečne prezradil meno muža, kvôli ktorému sa vtedy skoro pokúsil o samovraždu. Ešte v ten deň som si zmenila telefónne číslo a prerušila s Tomášom akýkoľvek kontakt. Tri dni po našom rozchode sa  k nemu nasťahovalo ďalšie dievča z tanečného kurzu.
I keď mi tanec do života ozajstnú lásku nepriniesol, vďaka nemu sa mi do neho vrátil po rokoch takmer stratený kamarát. Láska k rovnakému mužovi nás po rokoch opäť spojila.
Peťa z Košíc