Ladislav Nádaši-Jégé bol autorom s vyhranenými názormi

Dolný Kubín/Bratislava 2. júla (TASR) – Ladislav Nádaši-Jégé bol slovenský spisovateľ, autor divadelných hier, publicista, literárny kritik a lekár. Písal pod pseudonymom Ján Grob a z prvých písmen týchto dvoch mien vznikol ďalší pseudonym - Jégé, pod ktorým ho poznáme.


Bol autorom s vyhranenými názormi na človeka a spoločnosť, ale aj na literatúru. Patril k najprísnejším literárnym kritikom svojej doby. Dnes si pripomíname 75 rokov od jeho úmrtia.

Nádaši-Jégé bol tvorcom mnohých článkov, najmä úvah. Ako lekár v tlači popularizoval liečebné metódy. Jeho literárna tvorba bola ovplyvnená francúzskym spisovateľom Emilom Zolom. Inklinoval k naturalizmu koncepciou človeka a nedôverou k etickým a racionálnym pohnútkam ľudských činov. Presvedčivo a otvorene písal o skutočnosti. Jeho najznámejšími dielami sú román Adam Šangala (1923) a autobiografia Cesta životom (1930).

Ladislav Nádaši-Jégé, vlastným menom Ladislav Ľudovít Jozef Nádaši sa narodil 12. februára 1866 v Dolnom Kubíne v rodine advokáta Antona Nádašiho (pôvodným priezviskom Odrobiňák, avšak pod maďarizačným tlakom si ho zmenil na Nádaši). Jeho otec bol v Dolnom Kubíne dlhoročným starostom. Práve on v ňom vzbudil záujem o literatúru. V roku 1883 maturoval na gymnáziu v Levoči. Počas štúdií utrpel vážny úraz nohy, ktorého následky ho sprevádzali celý život. V rokoch 1883 - 1890 študoval medicínu na Lekárskej fakulte v českej Prahe. V pláne mal odísť ako lekár medzi amerických Slovákov do Clevelandu v Spojených štátoch amerických. Banka, v ktorej bol jeho otec riaditeľom však skrachovala, a to zmenilo jeho plány. Ako praktický lekár sa usadil v Dolnom Kubíne. Tu prežil skoro celý svoj život. Postupne sa vypracoval na obvodného, okresného, stoličného a župného lekára Oravskej župy. Nakoniec ho vymenovali za zdravotného radcu. V roku 1920 kandidoval Nádaši-Jégé za Slovenskú národnú a roľnícku stranu. V rokoch 1918 – 1922 bol pomocníkom redaktora, neskôr redaktorom novín Naša Orava, 1923 – 1925 redaktorom časopisu Orava. Po roku 1926 sa venoval už len literárnej tvorbe.

Na jeho zdravotný stav nepriaznivo zapôsobili politické udalosti, ktoré sa priamo dotýkali jeho rodiny. Po vzniku Slovenského štátu sa musela jeho dcéra s manželom (bol Čech) vysťahovať do protektorátu Čechy a Morava. Jégé onedlho, 2. júla 1940 zomrel v Dolnom Kubíne na srdcovú porážku. Mal 74 rokov.

Začiatok Jégého literárnej tvorby ovplyvnil najprv akademický spolok Detvan v Prahe, ktorého bol ako vysokoškolák členom. Počas pražských štúdií pod vplyvom Martina Kukučína a Jozefa Gregora Tajovského publikoval v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch sériu čŕt, besedníc, humoresiek a novelu Výhody spoločenského života (1889) s kritikou malomeštiactva. V jeho dielach nechýbal humor, irónia a sarkazmus. Zaujímal sa nielen o literatúru, ale aj o sociálne dejiny, dejiny umenia, o filozofiu, psychológiu a nové objavy prírodných vied. Okrem románu Adam Šangala pokračoval v historickej tematike románom Svätopluk (1928). Napísal aj historické novely a povesti Z dávnych časov, Wieniawského legenda (1922), Kuruci (1925), Jaríkovský kostol, Horymír (1926), Magister rytier Donč (1926), Rozličné osudy, Jedovaté kvety a Krásne časy rokoka. Vydal tiež zbierku historických noviel z čias renesančného Talianska Itália (1931). Novely – rozprávky z oravského prostredia zhrnul v zbierkach Kozinský mlyn (1931) a Medzi nimi (1934). Významnými dielami sú jeho ďalšie spoločenské romány Alina Orsághová (1932) a S duchom času (1937). Menej úspešné boli jeho dramatické pokusy Krpčeky sv. Floriána a Mia (obe 1925).


Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR