L. Snopko: Kultúra je považovaná stále skôr za akési panské huncútstvo

Kultúra nemá ani v súčasnosti na Slovensku vážnosť, ktorú by si zaslúžila. Myslí si to bývalý minister kultúry SR Ladislav Snopko. "Namiesto toho, aby bola kultúra rešpektovaná, a tým aj adekvátne chránená ako bytostný prejav nielen občianskej, ale aj národnej identity, ako báza určujúca našu jedinečnosť, je považovaná stále skôr za akési panské huncútstvo,“ mieni minister kultúry v rokoch 1990 - 1992. Upozorňuje, že tento stav determinuje aj možnosti samotného rezortu kultúry ovplyvňovať stav vecí verejných.

"Ministerstvo je v postavení gesčného administratívneho orgánu, ktorý si svoje povinnosti plní, no zároveň je vo vleku toho, čo sa deje a rozhoduje nielen v parlamente a vo vláde, ale aj v krajine," upozornil Snopko. "Kultúra je určitým spôsobom administratívne nastavená, no jej vedeniu a nielen jemu chýba verejné, kompetentné a otvorené diskusné fórum," dodal.

Dôsledkom súčasného stavu sú podľa neho rozhodnutia typu delimitácie Múzea SNP z rezortu kultúry pod ministerstvo obrany. "Na tomto príklade vidíme, v akej defenzíve je ministerstvo kultúry. Namiesto toho, aby sa pripravil zákon o verejnoprávnych inštitúciách v kultúre a Múzeum SNP by sa automaticky takou stalo, sledujeme nedôstojné handrkovanie, ktoré nemôže dopadnúť dobre," konštatuje.

Kauza Múzea SNP naznačuje podľa Snopka biedny prístup k riešeniu problémov. "Niekto niečo vymyslí a ministerstvo pri tom v podstate len asistuje," konštatuje bývalý minister kultúry. Upozorňuje v tejto súvislosti na to, že podobné rozhodnutia umožňuje pomýlené nastavenie systému. "Kultúrne inštitúcie, či sú to múzeá, galérie, ale aj divadlá a knižnice, by mali byť dôležitejšie ako samotné ministerstvo, ktoré sa o tieto inštitúcie má starať,“ vyhlásil druhý ponovembrový minister kultúry SR. Poukazuje pritom na to, že sú to práve tieto inštitúcie, ktoré vytvárajú pamäťový gén krajiny a ľudí v nej žijúcich. Práve ony by mali mať adekvátnu vážnosť vo forme statusu nezávislých verejnoprávnych subjektov so silnými kompetenciami, ktoré usmerňuje správna rada. "Takéto inštitúcie sa potom nemusia obávať direktívnych zásahov zriaďovateľov alebo svojvôle vlastného vedenia?" argumentuje Snopko.

V tejto súvislosti poukazuje i na to, že Slovensku chýba naozaj relevantný oficiálny koncepčný materiál o správe vecí verejných v kultúre. "To, čo počúvame od politických strán o fungovaní kultúry, sú v prevažnej miere kvetnaté frázy, ktoré odhaľujú nevedomosť i nezáujem o túto oblasť," mieni Snopko. Jedinou výnimkou je podľa neho materiál, s ktorým prišla mimoparlamentná strana PS, i tomuto konceptu však vyčíta prílišnú naviazanosť na koncepciu tvorby kultúrnych politík, z ktorých vychádza administratíva EÚ. "Tieto východiská rozvíjajú v podstate nadstavbu. Sú to podporné mechanizmy, ktoré sa starajú o inovatívny rozvoj možností tvorby najmä pre mladých na základe grantových systémov. Okrem toho zdôrazňujú sociálny dosah kultúry. Ako podporný program je to dobrá idea, ale ako ťažiskový prístup je to veľmi nebezpečné," upozornil.

"Progresívni kreatívci zabúdajú na to, že vyspelé európske krajiny, ktoré s takouto koncepciou prišli, už majú dávno vybudovanú, inštitucionalizovanú a najmä stabilizovanú kultúrnu infraštruktúru, ktorá slúži ochrane a prezentácii kultúrneho dedičstva a vytváraniu nadčasových hodnôt v súčasnom umení," poznamenal. Kriticky preto vníma, že realitou dneška je "bezbrehý priestor kreativite, ktorá z pamäťových inštitúcií (múzeí, galérií…) robí akési eventové agentúry, aby akýmkoľvek spôsobom pritiahli pozornosť publika".

Snopko svoj názor rozširuje aj na najväčší problém súčasnosti. „Problém administratívneho prístupu k správe vecí verejných (a nie iba v kultúre) sa v uplynulom roku naplno prejavil pri riešení pandémie ochorenia COVID-19. Takýto prístup uplatňuje najmä rôzne formy finančnej výpomoci, ale okrem nej je potrebné využiť všetky iné umožňovacie mechanizmy dôležité pre život kultúry v núdzovom stave. Tie začali v plnej miere využívať dynamické subjekty fungujúce v nezávislom režime aj mimo obdobia karantény. Videoprenosy, streamovacie služby, ale aj vydavateľská činnosť vytvárajú výrazný alternatívny priestor pre kultúrnu komunikáciu. Ide iba o to vytvoriť a finančne zabezpečiť systém pomoci vychádzajúci najmä zo skúseností aktérov tejto scény. Tými však nie sú teoretici, ale ľudia z praxe – vydavatelia, promotéri, galeristi, organizátori festivalov... Stačí si pripomenúť fungovanie festivalu Pohoda, filmového ústavu, mnohých divadiel, ale aj hudobníkov v dnešnej dobe," uviedol.

Bývalý minister kultúry nástojí na tom, že pri tvorbe správy vecí verejných v kultúre je nevyhnutné prepojiť štátny, občiansky i privátny sektor, rovnako tak intenzívnejšie prepojiť kultúru a vzdelanie. "Kultúra nemôže fungovať bez priamej komunikácie so vzdelávaním, pričom toto vzdelávanie sa nemôže týkať len klasických foriem kultúry, ale aj nových smerov, metód a technológií,“ uzavrel Snopko.