L. Filipová: Hudba ma stále baví

Bratislava 27. apríla (TASR) – Vyrástla v umeleckej rodine, vyštudovala klasickú gitaru na Konzervatóriu v Prahe a potom aj v Paríži na medzinárodnej hudobnej akadémii. Na koncertných pódiách sa pohybuje od šestnástich rokov, účinkovala v divadle Semafor, hosťovala v programe Karla Gotta, hrala s orchestrom Karla Vágnera, aj so skupinou Flop Karla Zicha. Od roku 1984 vystupovala s vlastnou skupinou Domino a tým sa začala jej dlhoročná sólová kariéra, v ktorej sa venuje ako pesničkám, tak aj klasickej gitare. A v týchto dvoch polohách sa predstavuje i na koncertoch, čo je veľmi osobité poňatie a pre ňu typické.


Lenka Filipová (1954, Praha) získala úspechy aj interpretáciou skladieb pre klasickú gitaru, dokladom sú albumy Concertino 1 (1990), Concertino 2 (1995) a Concertino 3 z novembra 2010. Z decembra 2013 je najnovší projekt Concertino Live. V stopách úspešnej maminky kráča dnes aj dvadsaťročná dcéra Lenny.

Charizmatická majiteľka hitov Zamilovaná, Věnování, Prý se tomu říká láska, Za všechno může čas, V šálku čaje na Srí Lanku, Toulavý valčík či Možná, vydaných na dvoch desiatkach albumov sa nemení – je stále milá, usmiata – tak ako na obaloch prvých vydaných LP platní. Pri návšteve Bratislavy prijala pozvanie na rozhovor v rámci projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Narodili ste sa v umeleckej rodine, prvý impulz vašej umeleckej dráhy vyšiel teda z domu?
Áno, určite.

Ktorý z rodičov mal na vás väčší vplyv?
Myslím, že obaja. Mali sme doma gitaru a obaja rodičia na ňu brnkali. Mamička bola učiteľkou hudobnej výchovy, otecko ju občas používal pri niektorých hrách, keď si zaspieval a zahral si pár akordov. Ale veľa sa u nás spievalo, trojhlasne, ľudové pesničky. Dôležitým človekom pre mňa, že som získala vzťah ku gitare, bol mamičkin brat Vláďa, ktorý na gitare hral. Mal asi dvadsať, hral v kapele a bol pre mňa idolom. On ma začal učiť prvé akordy. Takže aj strýko zato môže.

Ale pri strýkových úvodných lekciách sa to neskončilo.
Nie, rodičia ma zapísali do hudobnej školy. Tam sa mi zapáčili aj klasické skladby, najmä od španielskych autorov. Na hudobnej škole som hrala aj spievala, mala som šťastie, že učitelia pochopili, že mám rada oba spôsoby, teda klasiku aj spievanie. Mala som asi jedenásť, keď som spôsobila prvý "poprask". Bol to prvý koncert v hudobnej škole, ako správne dievčatko som sa obliekla do krátkych šatočiek a sadla som si na pódiu klasickým spôsobom - rozkročene, aby som si posadila gitaru medzi nohy, čo spôsobilo rozruch v hľadisku. Neskôr – ako šli roky - som pochopila, že ten rozruch spôsobilo neprístojné sedenie pre gitaristku. Buď má mať dlhé šaty až po zem alebo nohavicový kostým, ako si to klasická gitara žiada. Od tej doby ma vidíte na pódiu v nohaviciach.

Koľko gitár máte dnes doma?
Šesť, všetky sú španielky. Elektrickú gitaru už nemám, aj keď sa mi na nej hranie páči, predala som ju.

Ďalšie otázky súvisia so slovíčkom prvý, prvá. Vaša prvá gitara?
Prvú mi kúpili rodičia v Hudobných nástrojoch, stála tisíc korún. Mala som ju dlho, celú hudobnú školu. Tá prvá bola so svetlým lakom, druhá bola tmavá, značky Franz Metal, stála štyri a pol tisíca, a mala som ju až do konca štúdia na konzervatóriu. Z gitary na rozdiel od iných nástrojov, napríklad huslí, neurobíte starožitnosť. Iné nástroje získavajú s vekom na hodnote, gitary, naopak, idú hodnotou dole. Jedinú "babičku", ktorá má už veľa rokov nadslúžené, si stále doma hýčkam. Mám ju ešte z Francúzska a je od španielskeho majstra Contrerasa. So všetkými ostatnými som sa vždy asi po desiatich rokoch rozlúčila.

Prvá skladba, ktorú ste na nej vedeli zahrať?
Spomínam si, že sa mi páčili obyčajné etudy autorov, ako boli Mauro Giuliani, Fernando Sor, hlavne Sora som mala veľmi rada. Dodnes, keď si precvičujem hranie z nôt, tak sa dostanem aj k etudám. A potom som, samozrejme, začala objavovať bohatú studnicu gitarových autorov z rôznych období, akými sú napríklad Tarrega, Lobos, Frescobaldi a mnohí ďalší.

Prvý koncert?
Mala som šestnásť, keď som sa ocitla na javisku v pražskej Viole. Od oteckovho kolegu pána Němečka som dostala ponuku hrať gitarový sprievod v scénickom pásme o Villonovi. Zaskočila som za staršiu kolegyňu, keď ona nemohla. Pre mňa to bola prvá dobrá prax pred publikom.

Tu bol aj váš prvý honorár?
Áno, bolo to päťdesiat korún.

Prvý hit? Ako ste reagovali, keď ste sa prvýkrát počuli z rádia?
Z rádia si to už veľmi nepamätám. Ale pamätám si, keď som sa prvýkrát počula v profesionálnom nahrávacom štúdiu. Bolo to v Plzni, keď som s variáciami na skladbu Na dobrú noc svojho budúceho profesora Štěpána Urbana vyhrala celoštátnu gitarovú súťaž. Šli sme s mamičkou do štúdia tieto variácie nahrať. Keď sme skončili nahrávanie, tak som sa nesmelo prihlásila režisérovi, že by som chcela aj zaspievať, lebo som ešte nepočula svoj hlas cez mikrofón. Súhlasil a pýtal sa, čo to bude. Mala som vtedy v repertoári iba kópie toho, čo som počula, Martu Kubišovú či šlágre Azzuro, La Bambola, z festivalov San Remo, ktoré v televízia vysielala. Zaspievala som aj ľudové pesničky v úpravách Štěpána Raka. Magnetofónový pás s nahrávkou mi venovali.

Prvé nahrávanie v Plzni vám neskôr prinieslo aj príležitosť, ktorá sa nestáva každý deň.
Áno, asi po roku sa ozvali z Brna, či by som s nimi nešla na trojmesačné turné do Ameriky. Mala som sedemnásť, bola som v druhom ročníku na konzervatóriu a vôbec som netušila spojitosť. Neskôr sa to však vyjasnilo. Ten redaktor, ktorý bol v plzenskom rozhlase, kde som robila prvé nahrávky, pán Bláha, hral s BROLNom (Brniansky rozhlasový orchester ľudových nástrojov, pozn. TASR) na gajdy. To on vtedy navrhol, aby som s nimi vycestovala. Vybavili mi u riaditeľa uvoľnenie zo školy a zariadili všetko potrebné. Moje vystúpenie bolo unikátne, v juhočeskom kroji so zapletenými vrkočmi až po pás som hrala klasickú gitaru, spievala som pre poslucháčov bielej aj tmavej pleti v češtine i slovenčine (úsmev). Čo bolo pre mňa veľmi dôležité, že som prvýkrát zblízka videla profesionálov pri práci, Jožku Černého, Jarmilu Šulákovú, skvelú kapelu aj tanečníkov. Bolo to veľmi náročné, prvýkrát som videla, ako vyzerá muzikantský život. Keď nato spomínam dnes, bola to pre mňa neskutočná škola.

Aký bol pocit držať v ruke svoju prvú LP platňu Zamilovaná?
Na toto si spomínam presne. Na obale mám taký romantický "look", na ktorý sme prišli úplne náhodne, pamätám si aj atmosféru pri fotografovaní na obal platne. Bol to veľmi zvláštny a veľmi slávnostný pocit. Krásny pocit niečoho, ako darček, ktorý sa vám veľmi páči.

Pretrváva ten pocit aj dnes, keď máte na svojom konte už dve desiatky albumov?
Určite, pri každom albume. Až na album rozprávok (album Lenka vypravuje pohádky z kytary, 1989), kde mi urobili kreslený obal, o ktorý som veľmi nestála a toho som sa aj trocha zhrozila (smiech). Ale všetci interpreti v tej sérii mali kreslené obrázky tváre na bookletoch. Avšak obsah je veľmi dôležitý, a ten sa podaril.

Úspech ste si získali najprv ako popová speváčka, až potom prišla klasika. Preferujete dnes klasiku?
Pol na pol. Vznikalo to veľmi pomaly. Klasiku som hrala vždy, však som ju vyštudovala. Keď som mala popové koncerty, tak som aj cez nepriazeň doby k akustike - ktorá vtedy bola - pri nej ostala. Niektorí kolegovia prešli na elektrickú gitaru, syntetizátory, doba si to vtedy pýtala. Akustický zvuk bol pod titulom 60. rokov, ale v tej dobe som ešte len muziku nasávala ako malá holka. Keď som ja začala v 80. rokoch profesionálne hrať a spievať, akustická éra už dávno odznela, a mala som veľmi nepriaznivú pozíciu s klasickou gitarou. Čo s ňou? Kam s technikou, ktorú som študovala? Bola možnosť sa venovať iba klasickej gitare, lebo v pesničkovej sfére pre ňu nebolo uplatnenie. Mňa ale baví oboje, a tak som sa rozhodla pre pesničky a na živých koncertoch som postupne zaradzovala i klasické skladby Vivaldiho, Bacha a podobne. A začali chodiť ľudia, pri podpisovaní platní sa pýtali, čo to boli za skladby, pri ktorých som nespievala. Takto vynikla aj gitara ako sólový nástroj a začala som nahrávať jednotlivé Concertina, venované už iba gitare. Moje publikum mi vlastne vnuklo myšlienku, aby som tak i koncerty delila rovnakým dielom na pop a klasiku. A to už mi ostalo a poslucháči to, naopak, odo mňa vyžadujú. Stalo sa to mojím originálnym atribútom.

Koľko hodín denne hráte na gitare?
Snažím sa každý deň hrať aspoň dve - tri hodiny, to je minimum. Jednak preto, aby človek nestratil cvik, ale v mojom prípade ja už mám potrebu sa toho nástroja denne dotknúť. Hudba ma stále baví a s gitarou mám veľmi blízky vzťah.

Gitaru a prsty si musíte chrániť. Máte poistené ruky?
Nemám. Ale musím si dávať pozor. Ja napríklad rada varím, občas sa stane, že sa porežem do prsta, alebo popálim, čo bolí. Dávam si pozor, pretože viem, ako pomaly sa to hojí. Rana na prste je pri hraní veľmi bolestivá. Či na prstoch pravej ruky, či na ľavej pri tlaku na hmatník a struny.

V roku 2008 si vás na pražský koncert vybrala Celine Dion. Určite ste si rozumeli, veď hovoríte plynule po francúzsky. Aká bola Celine?
Bola som predskokankou jej koncertu, ona sama si ma vybrala - a ako som počula - tak z viacerých ponúkaných interpretov. To ma veľmi potešilo. Zaujalo ju, že som aj inštrumentalistka. Keď sme popoludní dokončili skúšku v O2 Aréne, tak ma pozvala na dlhšie stretnutie medzi našimi vystúpeniami. Je to výnimočná žena s neskutočným hlasom, plná vrelých emócií, rozprávali sme sa po francúzsky. Bola pri mne aj dcéra Lenny, s ktorou sa tiež porozprávala a bolo vidieť, ako rada má deti. Strávili sme dvadsať minút príjemným rozprávaním, ale predovšetkým mám na to veľmi pekné spomienky. Bol to pre mňa i cenný muzikantský zážitok a skúsenosť. Veď utiahnuť O2 Arénu s dvadsaťtisíc divákmi iba s gitarou a dvoma kolegami bol trochu risk, ale priestor bol skvele ozvučený, takže aj naša komorná zostava sa v plnej sile dostala k publiku a oslovila ho.

Aj vo vašom prípade platí, že jablko nepadá ďaleko od stromu.
Dcéra Lenny tvorí prirodzenú súčasť môjho života súkromného, ale i muzikantského. Bola pri rôznych situáciách, ktoré boli aj pre mňa dôležité. Cítila som totiž, že by ju to mohlo zaujímať. Je to pre ňu výhoda, že sa narodila do rodiny, ktorej súčasťou je aj muzika. Ak diskutujeme o niečom z muziky, väčšinou si na to už vopred urobí svoj vlastný názor, čím ma aj častokrát prekvapí a vidím, že bola veľmi dobrým pozorovateľom.

Akurát na rozdiel od mamky Lenny nehrá na gitare, ale na klavíri.
Keď sa ako malá začala zaujímať o muziku, pri výbere nástroja som jej nechala voľnú ruku. Najprv hrala na gitare a potom sa pridal klavír. Samozrejme ma teší, že má veľmi šikovné ruky ako inštrumentalistka, aj cítenie pre nástroj, rytmus a kreativitu, čo je v muzike veľmi dôležité. U gitary ju až tak precízna klasika nebaví, skôr ju baví improvizácia. A tak sa postupne začala viac sústreďovať na klavír, ktorý jej ponúka viac možností práve pre skladbu a jej autorskou tvorbu.

Znamená to, že mamka je v prípade Lenny prvým radcom aj hodnotiteľom?
Myslím, že obaja s manželom. Sme taký rodinný tím, radi si spolu sadneme, poprosí nás, či si nechceme vypočuť, čo má nové a urobí nám malý súkromný koncert. A my k tomu môžeme mať pripomienky, aj profesijné alebo ako poslucháči. Lenny robí iný druh muziky ako ja, má iné cítenie, ale ako muzikantovi i poslucháčovi sa mi to veľmi páči. Ale zásadne viem – u mňa je základné pravidlo – že keď sa "rozbrečím", tak je to ono. To som mala aj s textami Zdeňka Rytířa. Keď mi priniesol texty a ja som začala "brečet", tak už vedel, že sa trafil do čierneho a že ma text oslovil.

Už sme zažili koncerty na rôznych miestach, ale na železničnej stanici za plnej prevádzky, to je tu prvýkrát. Koho to napadlo?
Mňa (opäť úsmev, milý úsmev). Preniesla som myšlienku na celý tím, všetkým sa to páčilo. Išli sme sa na Masarykovo nádraží pozrieť a štáb povedal, že to pôjde.

Bol to nápad "ad hoc", alebo ste mali na tento priestor nejaký dôvod?
Ja mám k železničným staniciam špecifický vzťah. Môj starý otec bol strojvodca, takže som jazdila na lokomotíve ako malá a mám na to veľmi pekné spomienky. Trávila som tam chvíle detstva, otecko hrával v pardubickom divadle a leto som trávila u starých rodičov. Piskot lokomotív, para, atmosféra a vôňa vagónov, klepot koľajníc, bola to romantika, z ktorej cítite diaľky. A stanice, to bol domov vlakov, kde dorazili po dlhej ceste. Masarykovo nádraží je z prvej polovice minulého storočia, je to veľmi romantická stanica, ktorá mala prvorepublikový šmrnc. Je zreštaurovaná a tá atmosféra tam stále prebýva.

Neozval sa do tichej pasáže koncertu staničný amplión, ktorý ohlasoval napríklad rýchlik do Berouna?
Bolo to trocha riskantné hrať a nahrávať za plnej prevádzky. Keď mašiny pískali, tak zvukári hneď bežali, aby strojvedúci stíchol. Aj hlásenie o odchode vlaku do toho bolo, ale, našťastie, veľmi nerušilo. Pódium v hale, nado mnou veľký nápis Filipová Príchody-Odchody (opäť smiech), vošla sa tam tisícka ľudí, mnohí z nich ostali, zmeškali odchod vlaku, alebo cestovali neskorším. To všetko mi povedali pri autogramiáde po koncerte. Pripadalo mi to ako živý pohyb, ako život.

Hrali ste pop aj klasiku?
Dramaturgicky je projekt Concertino veľmi vydarený a pestro poskladaný. Nechýba ako klasika, tak i pop. Spojivom jednotlivých piesní a skladieb je moja maličkosť, moje gitary a texty v češtine aj cudzojazyčné, latinsky, francúzsky, keltsky aj anglicky. Báječní hostia: za mnou teleso študentov, ktoré bolo vybrané z Gymnázia a hudobnej školy hlavného mesta Prahy. Nadaní chlapci a dievčatá, mali sme dve skúšky. Som rada, že to bola osveta pre môj nástroj, akým gitara je. A keď sa k tomu pridá živý orchester, ktorý dirigoval môj dlhoročný kolega Jindřich Koníř, ktorý je taktiež autorom všetkých aranžmánov pre sláčikový orchester, k tomu moja dcéra Lenny so svojím klavírom a hlasom, Sean Berry so svojou keltskou harfou a cellista Jakub Mayer.

Prvú LP platňu Zamilovaná ste vydali v roku 1982, takže vaše prvé hity majú už viac ako tridsať rokov.
Aj vďaka nadčasovým textom Zdeňka Rytířa sa tie pesničky stále hrajú. Čo je hlavné, stále ma bavia a vidím, že ľudí na koncertoch tiež. Oslovujú už tretiu generáciu, tak si hovorím, že asi niečo na tom bude.

Aký je rozdiel medzi Lenkou Filipovou z roku 1982 a tou dnešnou?
(chvíľa rozmýšľania). Neviem to ja posúdiť. To by mali najmä diváci, ktorí chodia na moje koncerty. Či im prinesiem stále niečo nové. Čo sa týka mojej osoby, myslím že posun je veľmi veľký. Hlavne vnútorný, tu som na sebe veľmi popracovala. Vnímam aj množstvo textov, ktoré pre mňa Zdeněk Rytíř napísal. Tie texty dnes vnímam často inak, ako keď som ich nahrávala. Sú o nás ženách, o našich problémoch, sú to krásne príbehy s pointami. Ako keď prežijete časť života a spievate o tom, tak už viete, o čom to je. Veľa textov mi ide pod kožu až teraz, prepojili sa so životnými zážitkami a pri interpretácii je to aj cítiť.

K Bratislava máte blízko, tu ste nahrali album aj nakrútili DVD Live.
Bratislava je moja srdcová záležitosť, a vôbec celé Slovensko. Vraciam sa sem často a veľmi rada. V najbližšej dobe sa tu opäť objavím na májovom turné (7.5. Žilina, 8.5. Bratislava, 9.5. Prievidza), a potom sa vrátim opäť v prvej polovici júla. Však si to môžete pozrieť na mojej stránke www.lenkafilipova.cz

S čím ste spokojná na svojej dráhe a čo by ste zmenili?
Áno, mám radosť, že sa mi v mojom živote prepojil koníček s profesiou. Hranie a spievanie ma stále baví a naplňuje. A či sa mi v živote niečo nepodarilo tak, ako by som si predstavovala, na to som už dávno zabudla a nahradila to novými zážitkami a skúsenosťami.

Chceli ste sa vždy venovať hudbe? Nechceli ste byť napríklad herečkou, učiteľkou alebo lekárkou?
Lekárkou nie. Ale keď sa po koncertoch rozprávam s ľuďmi, vidím aj slzy v očiach a vidím, čo s nimi ten koncert urobil, akú energiu im priniesol, tak si myslím, že som v podstate liečiteľkou duší.

Máte aj voľný čas, ak áno, ako ho trávite?
Mám, viem si ho urobiť. Viem si urobiť čas na svoje koníčky. Zase je to dosť spojené s muzikou, kde hľadám nové podnety, pozerám nové DVD, počúvam koncerty druhých interpretov. Dosť získavam od dcéry, prináša mi veľa invencie, na ktorú by som možno ani sama neprišla, ona to vo svojej vekovej kategórii vidí inými očami. Je to fajn, myslím, že to takto má byť. Ale baví ma aj rodinný život, rovnováha medzi profesiou a bežným životom. To je to, o čo by sme sa mali, hlavne my ženy, snažiť. Táto vyváženosť je základom našej spokojnosti a je to i na nás potom vidieť, keď sme spokojné.

S kým by ste si chceli zahrať na jednom pódiu?
Jé, tých by bolo (a opäť úsmev). Určite sa pozriem dozadu. Určite so Stingom, to je pre mňa ako muzikant pán číslo jeden, ktorý hudbu má v popise práce. Mám veľa autorov, ktorí ma ovplyvnili v detstve, a to je celý rad folkových interpretov – James Taylor, Neil Young, Karol King, Carly Simon, Simon & Garfunkel, teda predstavitelia tých pesničiek, ktoré som počúvala a ktoré ma dodnes ovplyvňujú v hraní na folkovú gitaru. Akustická vlna a pesničkárstvo sa v plnej sile vracia, čomu som veľmi rada.

Narodili ste sa na sviatok zamilovaných - na Valentína - ste stále Zamilovaná?
Stále (úsmev). Pretože motto zamilovanosti vidím ako rovnicu zamilovanosť = emócie. Myslím, že v dnešnej dobe tie emócie chýbajú. Takže pokiaľ môžem byť aspoň trocha ten človek, ktorý ich rozdáva, muzikou, textami, svojou prítomnosťou, to ma vždy poteší. Ak je na koncertoch fajn atmosféra a môjmu publiku je so mnou dobre, to je pre mňa neuveriteľná odmena.

Máte svoje životné porekadlo alebo múdrosť, ktorou sa riadite?
Byť sám sebou. To je najlepšie, na čo som prišla. Proste nájsť sám seba. Ak to dokážete, ste šťastný.

Aké je vaše želanie do najbližších dní?
Byť v pohode na javisku, spievať a hrať.


Rozhovor so speváčkou, skladateľkou a gitaristkou Lenkou Filipovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR