Kuzminová sľúbila, že sa pokúsi o ďalšie medaily

Foto: SITA, AP


WHISTLER 14. februára  - Biatlonistka Anastasia Kuzminová bola pred olympijskými hrami vo Vancouveri najväčšou slovenskou nádejou na zisk medaily. Svoju úlohu splnila 25-ročná rodáčka z ruskej Ťumenskej oblasti hneď v úvodný súťažný deň a navyše najlepšie, ako sa len dalo. Po krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi získala druhé zlato slovenského športovca na zimných hrách v histórii a vôbec prvé v 16-ročnej ére samostatnosti.

Pred šiestimi týždňami ste si pri páde v tréningu zlomili záprstné kostičky v ľavej ruke a dnes ste olympijskou víťazkou. Dá sa povedať, že vám toto zranenie svojím spôsobom aj pomohlo k naplneniu veľkého cieľa?

- Myslím si, že áno. Na pár dní som si oddýchla od tréningu a potom sa doň mohla pustiť s ešte väčšou intenzitou. Najmä som si však odpočinula psychicky, bola som s rodinou a to mi veľmi pomohlo. A keďže aj záverečná príprava sa vydarila, výsledok sa dostavil.

Ako by ste popísali svoj zlatý šprint? Lebo to bol doslova šprint...

- Úvod mi vyšiel, vedela som, že bežecky to bude dobré. Až prišla prvá streľba a hneď prvá pokazená položka. Musela som na trestné kolo, ale už počas neho som si vravela, že sa nič nedeje a že sa z týchto pretekov dá ešte vydolovať solídny výsledok. Snažila som sa uvoľniť a bežecky dať do toho, čo sa dá. Finišovala som s dobrým pocitom, že budem vysoko, ale na zlatú medailu som určite nepomýšľala.

Teraz ju máte a nemusí zostať len pri jednej. Trúfate si aj na ďalšie? Do utorkovej stíhačky sa už z lepšej pozície, akú máte teraz, ísť nedá. A potom prídu na rad ešte ďalšie tri disciplíny vrátane štafety.

- Mám určite úmysel ešte niečo vo Whistleri dosiahnuť. Biatlon je veľmi zradný šport. Či sa to podarí na zisk ďalšej medaily, neviem, ale môžem sľúbiť, že sa pokúsim.

Čo si myslíte celkovo o pretekoch, ktoré vám priniesli historický úspech?

- Boli rýchle a veľmi náročné. Vedela som, že ak mi servisní technici pripravia kvalitne lyže, môžem mať šancu. Som veľmi spokojná a šťastná, že sa mi podarilo zvíťaziť. Rovnakú túžbu majú skoro všetky športovkyne, ktoré prídu súťažiť na olympijské hry. Ja som mala aj potrebné šťastie, preto som to dokázala.

Komu každému patrí táto zlatá medaila?

- Patrí mne, ale aj celému Slovensku. Bez mojich najbližších by som ju nedosiahla. Príchodom na Slovensko akoby sa začala pre mňa druhá kariéra. Dostala som šancu a využila som ju. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli a teraz sa môžu tešiť spolu so mnou.

So zlatou medailou na krku pôsobíte naozaj neuveriteľne šťastne...Aj ste si zaspievali hymnu.

- Aj som šťastná. Veľmi si tú medailu vážim aj preto, že sama veľa váži. Pri tónoch slovenskej hymny sa mi chcelo aj plakať, ale nedalo sa. Tí dopingoví kontrolóri vytiahli zo mňa zrejme všetky tekutiny. Hymnu som naozaj spievala. Vlani, keď som sa stala dvakrát majsterkou Európy, som sa ju naučila a teraz ju už ovládam.

Manžel Daniel tvrdil, že na oslavu kúpi nejaké šampanské. Čo o tom viete?

- Zatiaľ nič, ale veľmi oslavovať aj tak nemôžem. V nedeľu mám síce voľno, ale už v pondelok ma čaká tréning a v utorok stíhačka.

SITA