Kúzelníkov vo svete bizarných bytostí

A skúsený švédsky autor napísal skutočne nezvyčajný príbeh, divoký a lákavý, ironický, ale najmä zábavný.

 

Ako ďaleko musí človek vkročiť do voňavého švédskeho pralesa, aby našiel sám seba?
Prečo treba vždy pomáhať malým dievčatkám, keď potrebujú natrhať kvety?
Čo treba pridať do piškótovej rolády, aby vás ochránila pred zlovestnými bytosťami, ktoré vás chcú pripraviť o život?

 

Štyridsaťpäťročný profesionálny kúzelník Anton pozná odpovede na tieto zložité otázky.

Anton je racionálny muž. Neusmieva sa často. Narodeniny oslavuje sám. Jeho život napĺňa cestovanie a predvádzanie stále rovnakých trikov v domovoch dôchodcov. Za osamelých nocí v hotelových izbách si neraz spomenie na svoju stratenú tínedžerskú lásku.

 

Všetko sa však zmení, keď jednej noci zablúdi do národného parku Tiveden, útočiska zvláštnych ľudí a podivných bytostí. A to ešte netuší, akou osudnou sa mu stane zrážka s červenou chesterfieldskou pohovkou…

 

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

 

 

 

 

Lars Johansson, známy pod prezývkou Vasa, sa preslávil predovšetkým ako filmový scenárista, skladateľ a bubeník (v skupinách Nina Letar UFO a Pontus & Amerikanerna). Filmy, na ktorých sa umelecky podieľal, získali prestížne ocenenia Grammy a Guldbagge Awards.
Jeho prvý román Kúzelníkov únik z reality je pozoruhodný, groteskný príbeh o záhadných cestách, ktorými nás život niekedy vedie práve tam, kde chceme byť.

 

Keď som začul hlas, podskočil som sa a otočil som sa. V lese za mnou stálo dievča. Asi desaťročné. Bledé. Dlhé blond vlasy a biele šaty, ktoré mu siahali až po bosé nohy.

„Hľadám sedem kvetov, ktoré si môžem dať pod vankúš počas svätojánskej noci. Pomôžete mi?“

Dievča hovorilo pomaly, monotónnym hlasom. Ukázal som smerom k červenému domčeku.

„Bývaš tamto? Sú tvoji rodičia doma?“

Pokrútila hlavou. Sponka s perlami sa jej zaleskla v rannom slnku.

„Počuj... Mám trochu naponáhlo. Havaroval som s autom a potrebujem sa dostať k telefónu.“

Otočil som sa k nej chrbtom a vykročil k domu.

„Nepomôžete mi s kvetinami?“

Zastavil som sa a otočil som sa k nej. Dievčina nehybne stála uprostred lesa. Nevyzerala ani veselo, ani smutno.

„Musím sa dostať k telefónu,“ zopakoval som. „A mimochodom, sú tu medvede? V takom prípade by si mala byť veľmi opatrná.“

„Medvede nemajú odvahu sem schodiť,“ odpovedalo dievča a pozrelo sa na mňa spôsobom, ktorý mi pripadal trochu drzý.

„Ste si istý, že mi nechcete pomôcť nájsť sedem kvetov?“

„Som si tým úplne istý. A navyše ak si položíš sedem kvetov pod vankúš počas svätojánskej noci, nebude sa ti snívať o tvojom budúcom ženíchovi. Sú to len staré povery. Môže ti akurát tak vliezť ucholak do ucha. A okrem toho, pre teba je ešte príliš skoro premýšľať o svadbe, máš na to ešte veľa času.“

Dievča sklopilo zrak a pomaly odišlo do hustého tieňa lesa spôsobom, ktorý vyzeral trochu teatrálne. Rozmaznaná primadona už v takom mladom veku, pomyslel som si a vybral som sa k červenému domčeku.