Kto chce sprivatizovať rozvojovú pomoc?

BRATISLAVA 21. mája (WEBNOVINY) - Táto polemika sa nezačala 20. mája 2008 uverejnením stanoviska predsedu Platformy mimovládnych rozvojových organizácií (PMVRO), Mariána Čaučíka, na portáli SITA – Webnoviny, v špecializovanej sekcii Slovak Aid. Má korene v relatívne nedávnej minulosti, v časoch, keď sa vybrané slovenské mimovládne organizácie (MVO) tešili výnimočnej pozornosti a priazni významných zahraničných darcov. V týchto idylických časoch, keď prvoradým cieľom bola “demokratizácia” Slovenska, nikto nehľadel na nejakých tých desaťtisíc dolárov hore alebo dolu. Zlaté časy sa však skončili a štedrí donori presunuli svoje aktivity a pozornosť (a samozrejme aj peniaze) do iných častí sveta. Sme v realite dnešných dní. Možností ako môžu MVO získať zdroje pre svoju činnosť a vlastne aj existenciu, je výrazne menej. Filantropia veľkých korporácií je zriedkavosťou, a ak, tak spravidla výrazne viazanou na špecifický účel. Široká verejnosť ako sponzor prichádza do úvahy len z času na čas – ľudia majú jednoducho iné starosti a len málokedy sa dajú vyburcovať k dobročinnosti. Mnohé mimovládne organizácie si však v priebehu uplynulých rokov vybudovali skutočne sofistikovanú štruktúru, často nie nepodobnú úspešnej firme. Niekoľko stupňov riadenia, správne rady, sekretariáty, poradcovia, experti. Desiatky – a v extrémnych prípadoch v zahraničí – aj stovky platených zamestnancov! Udržiavať taký organizmus pri živote si vyžaduje nielen enormné nasadenie a entuziazmus dobrovoľníkov, ale najmä peniaze... Do hry tu vstupuje fenomén, známy ako “profesionalizácia mimovládneho sektora”. V podmienkach narastajúcich existenčných tlakov sa pozornosť prirodzene upriamuje na iné, práve vznikajúce zdroje. Slovensko sa z krajiny prijímajúcej rozvojovú pomoc stalo vstupom do OECD a EÚ krajinou, ktorá sa zaviazala rozvojovú pomoc poskytovať. Od roku 2003 sa tak časť mimovládneho sektora – tá najvyspelejšia – začína intenzívne zaujímať o zdroje financovania svojich aktivít z prostriedkov práve vznikajúceho systému oficiálnej rozvojovej pomoci – Slovak Aid. V prvých rokoch ich zvýhodňujú neporovnateľne väčšie skúsenosti a skutočná profesionalita. Počnúc znalosťou projektových schém a postupov, cez jazykovú vybavenosť, až po schopnosť domácej aj medzinárodnej kooperácie. So zmenou systému, jeho inštitucionalizáciou, ktorú mimochodom Slovensko zvládlo ako prvá krajina spomedzi nových členov EÚ, prišla do sektoru rozvojovej pomoci konkurencia. Novozaložená Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS) od svojho vzniku 1. 1. 2007 nastavila veľmi otvorené a konkurenčné prostredie: o podporu projektov rozvojovej spolupráce sa môžu uchádzať akékoľvek právnické osoby, založené alebo registrované podľa platnej legislatívy SR. To znamená, nielen MVO, ale aj podnikateľské subjekty, vysoké školy a univerzity, výskumné ústavy, organizácie v rámci rezortných ministerstiev a aj samosprávy miest a obcí. Naplno sa tak otvoril priestor pre nové efektívne projektové zámery v cieľových krajinách slovenskej rozvojovej pomoci. Zároveň sa aj aktivity slovenských organizácií stávajú prirodzenou súčasťou ekonomickej dimenzie zahraničnej politiky Slovenska, čo je úplne samozrejmou praxou všetkých vyspelých a tradičných donorov. Projektové zámery predkladané na základe výziev, ktoré vyhlasuje SAMRS, neschvaľuje riaditeľ agentúry, ani jej pracovníci. O úspešnosti či neúspešnosti rozhoduje 12-členná Projektová komisia, v ktorej okrem zástupcov MZV SR a ďalších rezortov, zasadá aj pán Čaučík za Platformu MVRO. Nemôžeme teda súhlasiť s jeho tvrdením, že agentúra “projekty nebude podporovať”. No a výhrady k čerpaniu rozpočtu v roku 2007 už naozaj hraničia s demagógiou. O to viac, že pán Čaučík ako člen Projektovej komisie a zároveň aj predkladateľ projektov, veľmi dobre pozná pravidlá ich financovania. Agentúra s úspešnými predkladateľmi uzatvára zmluvy na celé obdobie realizácie projektu – vo väčšine prípadov na 2 až 3 roky. V rámci tohoto obdobia je projekt financovaný formou splátok, ktoré je v zmysle zákona o rozpočtových pravidlách každý realizátor povinný v trojmesačných lehotách vyúčtovať. V prvom roku existencie agentúry, napriek tomu, že ešte k 1. marcu 2007 mala len dvoch pracovníkov, už k 1. máju mohla vyhlásiť prvé výzvy na predkladanie projektov s uzávierkami začiatkom augusta 2007. V rámci prvých 4 výziev mimovládne organizácie, podnikateľské subjekty, samosprávy aj štátne organizácie prihlásili v doterajšej krátkej histórii slovenskej rozvojovej pomoci rekordný počet 129 projektových návrhov v celkovom objeme viac ako 557 mil. Sk. Projektová komisia na svojich zasadnutiach schválila 36 projektov s celkovým požadovaným rozpočtom 178 mil. Sk. Posledné zasadnutie komisie v r. 2007 pritom bolo 29. októbra. Je úplne prirodzené, že v priebehu dvoch zostávajúcich mesiacov nebol vyčerpaný celoročný rozpočet, čo už spomenuté pravidlá financovania projektov ani neumožňujú! Čerpanie prostriedkov na všetky schválené projekty však v normálnom trojmesačnom cykle prebieha, o čom sa aj predstavitelia Platformy môžu kedykoľvek informovať. Na záver si dovolíme uviesť dva grafy, ktoré názorne dokumentujú vyrovnaný prístup systému slovenskej rozvojovej pomoci k jednotlivým kategóriám predkladateľov projektov. Na prvom je štruktúra predložených projektov podľa typu organizácie, na druhom štruktúra schválených projektov. Z grafov jednoznačne vyplýva rovnomerné zastúpenie predkladateľov podľa typu organizácie s miernou prevahou úspešných projektov predložených mimovládnymi organizáciami. V častých diskusiách však zástupcovia Platformy argumentujú nepresnosťou uvedenej štatistiky a tvrdia, že systém slovenskej rozvojovej pomoci výrazne preferuje podnikateľské organizácie. Údaje o zastúpení MVO, ktoré predkladajú, však majú jednu drobnú nepresnosť – uvádzajú ako MVO len členské organizácie Platformy! Dokonca v niektorých prípadoch predstavitelia Platformy opakovane žiadali iný prístup zo strany agentúry k Platforme, resp. jej členským organizáciám. Okrem opakovaných požiadaviek na “inštitucionálnu podporu” (čiže peniaze na mzdy, prenájmy a ďalšie prevádzkové náklady), oslovili agentúru aj s požiadavkou na uzatvorenie viacročných zmlúv o financovaní aktivít, či “výnimky” z prísnych pravidiel, ktoré agentúra uplatňuje pri uzatváraní kontraktov (potvrdenia o bezúhonnosti konateľov, o tom, že voči žiadateľovi nemajú pohľadávky daňové úrady, sociálna a zdravotné poisťovne, atď.). Je prirodzené, že agentúra takéto zvýhodňujúce požiadavky odmieta. No a celkom na záver si dovolíme položiť otázku: Môžeme ešte vôbec hovoriť o mimovládnych organizáciách, ak sa tak vehementne dožadujú financovania svojej činnosti a vlastne aj existencie zo štátneho rozpočtu? PhDr. Zdenko Cho riaditeľ Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu