Krásna Švédka Ingrid Bergmanová sa narodila pred 100 rokmi

Štokholm/Bratislava 29. augusta (TASR) - Pre slávnu švédsku herečku Ingrid Bergmanovú, žijúcu dlhé roky v USA a ovenčenú tromi Oscarmi zo siedmich nominácií, ďalej Zlatým glóbusom a televíznou cenou Emmy, bol 29. august tým najvýznamnejším dňom. V roku 1915 sa vtedy v Štokholme narodila a v roku 1982 v britskom Londýne po dlhom zápase s rakovinou vo veku 67 rokov zomrela. Pripomíname si jej nedožitých 100 rokov.


Ako malej jej zomrela matka, pôvodom Nemka, neskôr aj otec, ktorý ju k divadlu a herectvu priviedol a ktorý v nej objavil herecký talent. V hereckej kariére ju podporovali príbuzní, u ktorých vyrastala.

V roku 1933 prijali Ingrid na Kráľovskú hereckú školu a v tom istom roku sa spoznala so švédskym lekárom Petrom Lindströmom, svojím budúcim prvým manželom.

Filmovú dráhu začala vo Švédsku filmom Most mníchov(1935), ktorý jej však veľkú slávu nepriniesol. Preslávil ju až filmový titul Intermezzo (1936) a potom v Berlíne nakrútila film Štyria kamaráti.

V roku 1938 dostala ponuku z Ameriky od producenta Davida O'Selznicka, ktorý sa rozhodol pre znovunakrútenie úspešného filmu Intermezzo. Jej partnerom v Amerike bol Leslie Howard a až americká verzia filmu Intermezzo: A Love Story ju vyniesla medzi skutočné hviezdy.

Keď sa v Európe začala druhá svetová vojna, odišla s manželom Lindströmom a ročnou dcérkou do Ameriky, usadila sa v Kalifornii a prijala americké občianstvo. Nikdy neprijala hollywoodsky imidž a jej žiarivá krása ju odlíšila od tuctových hviezdičiek.

V roku 1941 uzavrela zmluvu so spoločnosťou Metro-Goldwyn-Mayer, v roku 1942 nakrútila svoju najslávnejšiu snímku Casablanca s hereckým partnerom Humphreyom Bogartom. Príbeh Ricka a Ilsy je dodnes považovaný za najkrajšiu romancu.

Ingrid Bergmanová sa stala hlavným diváckym magnetom svojej doby a miláčikom USA. V roku 1943 hrala s "požehnaním" Ernesta Hemingwaya vo filme For Whom the Bell Tolls (Komu zvonia do hrobu, 1943). Všetky štúdiá sa už o ňu doslova trhali, v 40. rokoch 20. storočia bola najpopulárnejšou herečkou vôbec, mala obdiv divákov aj kritiky a nakrúcala jeden film za druhým.

V roku 1944 za rolu duševne chorej Pauly v snímke Gaslight (Plynové lampy, 1944) dostala svojho prvého Oscara. Stvárnila aj niekoľko menej významných úloh a v roku 1948 jednu z jej najobľúbenejších - Janu z Arcu. Bergmanová hrala aj vo filme Stromboli (1950) talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho, svojho druhého manžela. Za šesť rokov spolužitia nakrútili spolu niekoľko významných filmov, napríklad No Greater Love (Europa '51, 1952), či Siamo Donne (1953). V roku 1956 hrala vo filme Elena and Her Men (/Elena a jej muži) režiséra Jeana Renoira.

V roku 1956 jej udelili druhého Oscara za výpravný príbeh o ruskej princeznej s názvom  Anastasia (Anastázia). O rok potom sa po rozvode s Rossellinim vrátila do USA a jej návrat bol triumfálny. Vydala sa po tretí raz - za Larsa Schmidta, s ktorým žila 21 rokov. V roku 1969 nakrútila komédiu Cactus Flower (Kaktusový kvet) s Walterom Matthauom a dokázala, že vie byť dobrá aj v tomto žánri.

Tretieho Oscara jej udelili za vedľajšiu úlohu vo filme podľa románu Agathy Christie Murder on the Orient Expres (Vražda v Orient Exprese, 1974), kde stvárnila starú švédsku misionárku.

Do švédskeho filmu sa herečka vrátila v roku 1978, vo filme Jesenná sonáta režírovanej svojím veľkým menovcom Ingmarom Bergmanom. Vtedy už bojovala so zákernou rakovinou. Bol to jej posledný film.

V roku 1982 ešte zažiarila v televíznom projekte A Woman Called Golda (Žena menom Golda) - životopise izraelskej premiérky Goldy Meirovej. Za úlohu Goldy jej posmrtne udelili cenu Emmy.

Svoj talent vdýchla postavám vo vyše 50 filmoch. Celý život, s výnimkou niekoľkých rokov, keď žila s talianskym režisérom Rossellinim a diváci jej nevedeli odpustiť jej lásku k nemu v čase, keď ešte bola vydatá za Lindströma, bola milovanou a zbožňovanou herečkou - a taká aj zomrela.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR