Krása pre ženu stvorená

Bratislava 20. marca (OTS) - Súčasťou vernsáže je aj módna prehliadka, kde krásu čepcov ako tradičnej pokrývky ženskej hlavy predvedú členky folklórneho súboru Lysec z obce Belá-Dulice. Pre návštevníkov bude výstava sprístupnená v sídelnej budove SNM na Vajanského nábr. 2 v Bratislave od 22. marca do 29. septembra 2019.


Slovenské národné múzeum – Múzeum v Martine spravuje rozsiahlu zbierku ľudového odevu a textilu. Viac ako desaťtisíc kusov v tomto fonde tvoria ženské čepce a ich torzá, ktoré boli jeho súčasťou. Výstavný projekt autorky a kurátorky zbierok Etnografického múzea v Martine Evy Dudkovej predstavuje čepiec ako symbol svojej nositeľky a fenomén tradičnej ľudovej kultúry z hľadiska rôznorodosti tvaru, výzdoby, príslušnosti k regiónu, prostredia či príležitostí na ktoré sa nosil.

Účes a úprava ženskej hlavy boli počas celého svojho vývoja najkonzervatívnejšími a najarchaickejšími prvkami v ľudovom odeve. Na vývin pokrývky hlavy vydatej ženy – čepiec (kápka či főkötő) v ľudovom prostredí silne vplývali geografické, hospodársko-sociálne a kultúrne podmienky, ako aj migrácia obyvateľstva, kontakty v obchode, vtedajšia móda, administratívne zákazy a nariadenia. V štruktúre noriem dedinského kolektívu malo nosenie čepca jednoznačný význam. Potvrdzovalo, že žena je vydatá. Obradový rituál položenia čepca na hlavu mladuchy (čepčenie) sa vykonal pred ukončením svadobného obradu. Po obrade už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Čepiec nosili aj slobodné dievčatá, ktoré mali dieťa, tzv. prespanky.

Najväčšia variabilnosť úpravy ženskej hlavy je zaznamenaná v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia v čase, keď čepiec ako prvok ľudovej kultúry postupne zanikal. Proces súvisí s ústupom nosenia ľudového odevu a prechodom na mestské formy odievania najskôr v okolí priemyselných centier a oblastí s migráciou obyvateľstva za prácou. Ženy odkladali čepiec najskôr pri pracovných príležitostiach a nahrádzali ho praktickejšou šatkou. Na zmene mal podiel aj tradičný účes s náročnou úpravou vlasov. V 60. rokoch 20. storočia sa od nosenia tradičného odevu na Slovensku upúšťa. Výnimkou ostala len staršia generácia žien. V niektorých lokalitách pretrvávalo nosenie čepca v nedeľu do kostola a pri obradových príležitostiach.

Na výstave v sídelnej budove SNM v Bratislave môžu návštevníci vidieť rôznorodosť a krásu čepcov podľa príslušnosti k regiónom Slovenska, čo súvisí s ich tvarom, strihom, zdobením. Rovnako aj z hľadiska príležitosti, na ktorú sa nosili – čepce sviatočné, pracovné, svadobné, smútočné a mestské alebo ako manifestácia spoločenského statusu nositeľky. Vývoj čepca ako súčasti tradičného odevu možno sledovať na príklade z obce Norovce v topoľčianskom okrese. Pozoruhodné sú aj pokrývky ženskej hlavy, ktoré do zbierok múzea venovali spolky či významné osobnosti – čepce výrobného družstva Lipa, ktorého cieľom bolo ekonomicky podporovať dedinské obyvateľstvo a okrem iného aj organizovať výrobu a predaj tradičných ženských doplnkov, či čepce najstaršieho ženského spolku na Slovensku Živena, ktorý sa prostredníctvom budovania slovenského dievčenského školstva a gazdinských kurzov staral o zachovanie národného duchovného života. Čepce zo zbierok osobností Milana Rastislava Štefánika a Pavla Socháňa, ukazujú ušľachtiľosť záľub, ako aj profesionálneho záujmu svojich pôvodcov.