Kožený na ceste z raja do pekla

„Podplácenie úradníkov je globálnou hrozbou pre demokratické inštitúcie a hospodársku súťaž. Urobíme všetko pre to, aby sa tí, ktorí sa takých praktík dopúšťajú, ocitli pred súdom,“ povedal v súvislosti so zatknutím  Čecha s írskym pasom Viktora Koženého newyorský prokurátor Michael García. Pre občanov Slovenska, ktoré sa dlhodobo drží na čele európskej korupčníckej ligy, znejú tieto slová ako hudba sfér.

A „kožené“ zvony lákali
Žiaľ, týchto sfér, kam po našej ponovembrovej tŕnistej ceste k hviezdam budeme tápať možno ešte desaťročia. Ale možno aj preto pociťujeme Koženého pád do klepca americkej justície trocha ako satisfakciu, trocha ako morálnu lekciu našim veľkopodvodníkom. Veď aj v slovenskej televízii vyzváňali „kožené“ zvony Harvardských investičných fondov a mnohí z nás cez kupónové knižky tiež prispeli vždy dobre naladenému Viktorovi na to, aby si mohol napríklad dať s partiou v Londýne večeru za tristotisíc korún.
Čechom sa ho stiahnuť z Bahám nepodarilo, pretože až do septembra tohto roka nemali s nimi diplomatické styky a ani zmluvu o právnej pomoci. V roku 2002 súd v tamojšom hlavnom meste Nassau dokonca odmietol aj žiadosť Českej republiky doručiť Koženému aspoň obvinenie. Podľa policajných záverov Kožený spolu s bývalým členom predstavenstva Harvardského priemyselného holdingu (HPH) Borisom Vostrým, ktorý  si pre zmenu užíva slniečko ako občan stredoamerického Belize, preliali v rokoch 1995 až 1997 z Harvardských investičných fondov a Sklo Unionu Teplice na svoje súkromné účty majetok v hodnote 11,5 miliardy českých korún. Perličkou z hľadiska medzinárodného práva však je, že Bahamské ostrovy Koženého chránili napriek stále platnej zmluve medzi Veľkou Britániou a Československom z roku 1925 o vzájomnom vydávaní zločincov. Bývalá britská kolónia Bahamy sa ju zaviazala dodržiavať aj po získaní nezávislosti.

V štvrti prominentov
Bahamy, ktoré boli až do minulého týždňa pre Viktora Koženého bezpečnou zlatou klietkou, pozostávajú zo se-demsto ostrovčekov. Jeden z nich si Ko-žený kúpil za pol druha milióna dolárov a vzhľadom na svoje budovateľské plány v neporušenej prírodnej rezervácii sa dostal do konfliktu s vládou v Nassau.
Pritom má na Bahamách viacero domov a v Lyford Cay, súkromnej časti sídelného ostrova New Providence, má v garáži vily, susediacej s rezidenciami hercov Seana Conneryho a Sidneya Poitiera, spisovateľa Arthura Haileyho a ďalších prominentov, zaparkovaný Rolls Royce. Trikrát rozvedený finančník v nej žije s družkou a v poradí už svojím štvrtým dieťaťom. Jeho osobný majetok sa odhaduje približne na dvesto miliónov dolárov. Ešte pred pätnástimi rokmi bol pre západnú tlač hrdinom československej kapitalistickej revolúcie, dnes ho označujú ako piráta z Prahy.

Reprezentant ČSSR
V hlavnom meste socialistického Československa sa Kožený ako chlapec venoval hádzanej a v sedemnástich rokoch to dotiahol až do reprezentácie. Pred cestou na turnaj do Francúzska v roku 1980 sa dohodol s mamou a nevlastným otcom na emigrácii. Rodičia si z peňazí za dom kúpili zahraničné auto, a keď synak bojoval v Paríži za vlasť, vybrali sa poznávať krásy západného Nemecka, kde sa podľa plánu všetci stretli a požiadali o azyl.
O dva roky neskôr už Viktor študoval manažment na  Harvard Extension  School v USA a ako talent na investície sa tešil pozornosti svojich profesorov. Bakalársky titul získal v roku 1989, keď už totalita v starej vlasti padala dole nosom a mnohomiliardový štátny majetok volal po novom pánovi. Po novembrovom prevrate Kožený bez váhania opustil mesto Fleming v Anglicku, kam sa medzitým z Ameriky presťahoval a v lesklom „manažérskom“ obleku s troma tisíckami dolárov vo vrecku zaklopal na dvere Klausovho ministerstva financií - „bane na peniaze“. Založil si vlastnú konzultačnú a investičnú firmu, ktorej dal marketingovo skvele znejúce meno vlastnej alma mater - Harvardské investičné fondy.  „Nechajte nám investovať svoje kupóny a do roka vám vyplatíme desaťnásobok ich hodnoty,“ tvrdil v barnumskej reklame. Držitelia kupónov, známi naivní DIK-ovia, sadali na Koženého sľuby ako muchy na lep a napokon ich zásluhou rozhodoval „Harvard“ o troch štvrtinách československého národného majetku v hodnote 350 miliárd korún.
Viktor Kožený si mohol pofajčievať havany vo svojej rajskej záhrade pod palmami doteraz, nebyť pokusu zopakovať československú privatizačnú lúpež aj v postsovietskom Arménsku. V rokoch 1997 až 1999 spolu s americkými partnermi Frederikom Bourkem a Davidom Pinkertonom chceli cez kupónovú privatizáciu získať majoritný podiel v tamojšej štátnej ropnej spoločnosti SOCAR.
Prevádzkový kapitál asi 450 miliónov dolárov nazhromaždili od viacerých amerických investorov a aby získali výhody pre svoje novozaložené firmy Oily Rock Group a Minaret Group, začali ho veselo míňať aj na korumpovanie najvyšších azerbajdžanských predstaviteľov. Nechýbali medzi nimi ani vtedajší prezident republiky Gejdar Alijev a jeho syn, dnešná hlava štátu, ktorý bol vtedy druhým mužom SOCAR-u.

Na každé vrece záplata
Len v máji a júni 1998 „venovali“ dôležitým azerbajdžanským politikom a úradníkom 11 miliónov dolárov, posielali im „malé pozornosti“ k narodeninám, ako napríklad šperky za šesťstotisíc dolárov, alebo im platili luxusné „liečebné“ pobyty v New Yorku. Kožený napokon doplatil na svoje presvedčenie, že v bezočivosti sa mu nikto na svete nevyrovná. Azerbajdžanská vláda však jedného dňa kupónovú privatizáciu pokojne zrušila a milióny na úplatky a ďalšie „na kožu behajúceho medveďa“ skončili vo vzduchu. Podvedení investori podali na súde v neworskom Manhattane žalobu za spreneveru 182 miliónov dolárov.
Obvinení americkí spoločníci sa vydali do rúk zákona dobrovoľne, Koženého na žiadosť FBI zatkla bahamská polícia a niet pochybnosti o tom, že ho ostrovná vláda vydá USA. Každému z trojice hrozí „basa“ dvadsať rokov za pranie špinavých peňazí a k tomu ešte po päť rokov za každý z 27 bodov obžaloby za porušenie zákona proti podplácaniu zahraničných činiteľov. Ak Kožený prestane fajčiť, upevní si zdravie a predĺži čas, ktorý si z hroziacich až 150 rokov trestu môže odsedieť.

Sklamanie Írov z „ctihodného občana“

Za peniaze v Prahe dom, hovorí sa, a platí to aj o nadobudnutí nového štátneho občianstva. Bežne si takto dopĺňajú štátnu kasu štátiky v Karibiku a Tichom oceáne, medzi najdrahšie patrí trojmiliónový pas ostrova Dominica. Iba čosi nad milión korún však stojí tento cestovný doklad na súostroví Kiribati.
Motívom na kúpu nového občianstva nie je vždy zámer preniesť svoje podnikanie do daňového raja. Ako svedčí príklad Viktora Koženého, býva to aj snaha stíhaných osôb skomplikovať orgánom činným v trestnom konaní ich prácu.
Niektoré krajiny, ako napríklad aj Írsko, ustanovilo v 90. rokoch minulého storočia ekonomickú formu získavania občianstva s cieľom pritiahnuť bohatých investorov z postkomunistických a iných krajín. Podmienkou bolo usadiť sa v novej vlasti, kúpiť si dom a prispievať svojimi aktivitami k tamojšiemu hospodárskemu rastu.
Na akú sumu írske občianstvo Viktora Koženého vyšlo, nie je presne známe. Neoficiálne zdroje udávajú, že si tam mal za pol milióna libier kúpiť dom a rovnakú sumu deponovať na svojom účte. Kožený si však z plnenia sľubov nikdy ťažkú hlavu nerobil, a tak ho írsky pas vyšiel s poplatkami aj úplatkami dohromady na nejakých päť miliónov českých korún.
Ako Ír sa potom pohodlne usadil na Bahamách a nie je pre Írsko prínosom ani ako podnikateľ, ani ako „ctihodná“ osobnosť. Dokonca vraj hlavne kvôli nemu Írsko koncom 90. rokov  minulého storočia napokon program ekonomickej formy nadobudnutia občianstva zrušilo.
 
Benjamín Škreko