Kocian sa nechystá vrátiť

Rozhovor s trénerom Siegenu Jánom Kocianom

Máte za sebou polovicu sezóny na lavičke Siegenu. Aká bola
z vášho pohľadu?
- Čo sa týka počtu bodov, spokojné je celé vedenie, nielen ja. Cieľom bolo dvadsať bodov, máme devätnásť, takže môže vládnuť spokojnosť. Mali sme síce aj šťastie, ako v zápase
s Freiburgom, kde sme dali gól v čase, keď nás súper najviac tlačil. Hrali sme tri stretnutia po sebe s najväčšími favoritmi na postup. Porazili sme Freiburg, remizovali sme s Aachenom a zdolali sme Bochum. Boli to body, s ktorými sme  viac-menej nerátali ani my, ani naše široké okolie. Naša situácia sa ziskom siedmich bodov dosť vylepšila. Jar však bude aj tak náročná, druhá liga je veľmi vyrovnaná. Bol by som nerád, keby sme nesplnili náš cieľ, ktorým je záchrana.
Je v silách vášho tímu zachrániť pre Siegen druhú Bundesligu?
- Myslím si, že áno. Máme dosť kvalitné mužstvo, ktoré má na to, aby cieľ vedenia splnilo. Aj pre mňa by to bol trénerský úspech, keby sa nám to podarilo. Prvýkrát som v klube mohol sám ovplyvniť kolobeh v mužstve, príchody
a odchody hráčov. Pred začiatkom sezóny nás každý odsudzoval, že Siegen bude prvý, čo z ligy pomašíruje. Postup sa totiž uskutočnil na poslednú chvíľu. Hovorili nám, že kvalita nášho tímu nie je dostačujúca na túto súťaž. Doteraz sme všetky prognózy vyvrátili, a bodaj by sa nám tak darilo aj na jar.
Bol pre vás príchod do Siegenu takým trénerským riskovaním?
- Nie, práve naopak. Ja som to považoval za výzvu. Po prvýkrát som mal v Nemecku možnosť sám budovať mužstvo. Nemal som síce dovolenku, ale nesťažujem sa, lebo som musel pozháňať hráčov. Peniaze v klube veľmi neboli, takže väčšinou prišli futbalisti, ktorí boli voľní, teda bez odstupného, a museli prijať aj podmienky u nás. Náš klub nepatrí medzi tie, ktoré by peniaze rozhadzovali. Na druhej strane sa tu pracuje seriózne, preto ma to lákalo. Vyhovovala aj geografická poloha, hlavne pokiaľ ide o rodinu, tá žije v Kolíne a do Siegenu to mám iba sto kilometrov.
Nemali ste obavy? Predsa len Siegen hral predtým iba tretiu regionálnu ligu...
- Nejaké obavy určite boli. Zmluvu som podpisoval deň pred postupom klubu do druhej Bundesligy. Podpisoval som vlastne akoby dve zmluvy za rôznych podmienok, keď klub postúpi, alebo nie. Ja som vychádzal skôr z tej horšej alternatívy. Postup bol totiž iba nejakou fatamorgánou, ale nakoniec sa to podarilo. Bolo to samozrejme lepšie aj pre mňa, keď som mohol pracovať v profesionálnom futbale. Klub je svojím spôsobom taký domáci. Ľudia okolo sú ochotní pracovať, i keď tie začiatky boli ťažké. Ja som pracoval vo veľkých nemeckých kluboch (Frankfurt a Kolín), kde je úroveň vyššia. Zo začiatku to bolo v Siegene robené na kolene, ale podmienky sa každým dňom zlepšujú. Teraz je to už slušná úroveň. Dôležité bude, aby sme sa zachránili. Potom by prišla druhá etapa budovania mužstva. Zmenil by sa prístup
k peniazom a aj zázemie by sa zlepšilo.
Je podľa vás táto sezóna pre Siegen zlomová? Dá sa hovoriť
o väčšom tlaku na vás, aby sa podarilo klub zachrániť?
- Tlak je na nás všetkých. Nielen z médií, ale aj z vedenia, ktoré vynaložilo dosť veľa prostriedkov na postup i po ňom. Spoliehať sa na peniaze z televíznych práv sa nedá. Do klubu vstúpilo viacero ľudí, ktorí investovali svoje postriedky. Ako poznáme nemeckú mentalitu, nikto z nich vám nedá peniaze len tak. Každý z toho čaká nejakú návratnosť. Preto je tento rok pre klub, nechcem povedať, že zlomový, ale taký, ktorý určí ďalšie smerovanie. Či padne na kolená, alebo bude stúpať. Celý klub je v očakávaní, ako to dopadne.
Vy pôsobíte v Nemecku už dlhú dobu. Je to krajina, ktorá vám vyhovuje aj ľudsky, aj profesionálne?
- Áno. Ako hráč a tréner som tu už takmer trinásť rokov. Určite sa niekedy na Slovensko vrátim, ale momentálne mi to vyhovuje. Zvykli si tu aj deti. Život v Nemecku mi vyhovuje nielen z ľudskej, ale aj z profesionálnej stránky. Domov som prišiel v roku 1993, ale bol som tam iba dva mesiace a už by som bol išiel naspäť. Túžba vrátiť sa na Slovensko u mňa stále je, ale keď sa človek dostane do koľají slovenského futbalu, povie si hop, asi by bolo lepšie zostať za tým plotom dlhšie. Také pohnútky som mal aj pred dvanástimi rokmi. Pokiaľ sa bude dať, budem sa snažiť zostať tu čo najdlhšie. I keď trénerský chlebík je v Nemecku veľmi náročný.
Myslíte veľkú konkurenciu alebo náročných funkcionárov?
- Je tu veľmi veľa voľných trénerov, ktorí ako supy čakajú na nejaké miesto. Nie je tajomstvo, že ja som sa ponúkal do Siegenu sám. Mal som však 57 konkurentov. Nakoniec som miesto dostal ja, čo je isté ocenenie mojich schopností. Navyše som cudzinec, a tých pracuje v nemeckom futbale dosť málo.
Ako by ste mohli zhodnotiť kvalitu druhej nemeckej  Bundesligy?
- Je v nej viacero tímov, ktoré majú veľkú tradíciu, a nie tak dávno hrali najvyššiu súťaž - Bochum, Rostock, Cottbus, Drážďany, Freiburg a tak ďalej. My sme nováčik, ale zatiaľ hráme dôstojnú rolu. Úroveň je však dosť vysoká. Často sa ma pýtajú, kde v tabuľke slovenskej ligy by sa umiestnil klub, ktorý som trénoval, či to už bol Frankfurt, alebo Kolín. Nedá sa to porovnávať. Myslím si však, že pre mnohé slovenské kluby by bola česť hrať proti takýmto mužstvám. Aj druhá Bundesliga je totiž naozaj náročná.
Hovorili ste o vašom prípadnom návrate na Slovensko, no zatiaľ ho odkladáte. Je u vás nejaká nechuť vrátiť sa do nášho futbalu?
- Nie, to nie je nechuť ani otázka financií. Mňa slovenský futbal vychoval. Teraz však poznám lepšie nemecký futbal a do toho slovenského by som sa musel postupne dostávať, to by trvalo určitú dobu. Terajší stav mi preto vyhovuje.
Nemáte teda prehľad o našom futbale?
- Priznám sa, že nie. Nemám možnosť dostať sa k televíznym záberom, kde by som videl hráčov. Rovnako som toho nevidel veľa ani z reprezentácie. Keď aj áno, väčšina hráčov pôsobí
v zahraničí. Futbalisti z domácej ligy mi už trošku unikli z povedomia. Mojou nevýhodou je to, že som dlho preč.
Zo slovenského povedomia ste asi, naopak, vymizli aj vy. Keď hľadá náš klub trénera, vaše meno sa nikdy nespomína. Nechýba vám to?
- Nie, určite nie. Boli tam nejaké ponuky, o ktorých som rozmýšľal, ale keď došlo k rozhodujúcim rokovaniam, druhá strana videla, že z mojej strany tam nie je až taký veľký záujem ísť do slovenskej ligy. Mám väčšiu radosť, keď je o mňa záujem v Nemecku. Myslím si, že na Slovensko sa môžem vždy vrátiť, i keď to tam nebudem mať ľahké. Nehovorím, že ma tam všetci čakajú s otvorenou náručou, to určite nie. Povedia si totiž, že tento bol vonku, bude mať vysoké nároky. Na peniazoch by to však nestroskotalo. Chcem sa však ako tréner presadiť v Nemecku.
Istú dobu ste mali na Slovensku povesť akéhosi večného asistenta. Ako ste to vnímali?
- Hm... Keď som išiel do nemeckého futbalu, nemohol som čakať, že niekto príde za trénerom zo Slovenska a dá mu šancu trénovať mužstvo. Preto som volil cestu asistenta, kde človek môže ukázať svoje schopnosti. Ukázalo sa, že bola správna. Na základe toho, čo som tam odviedol, som dostal šancu robiť. Nebol to zlý krok. Možno na Slovensku to berú inak. Ale treba si položiť otázku, či je lepšie robiť v Nemecku asistenta, alebo na Slovensku hlavného trénera? Asi by sa bolo treba opýtať slovenských trénerov, čo by robili radšej. Je to všetko také fantazírovanie. Ja sa nehanbím za to, že som robil asistentov, aj tak som sa dostal určite trénersky ďalej.
Myslíte si, že teraz by návrat so slovenskej ligy znamenal krok späť?
- Záležalo by na tom, v akej situácii by som bol. Ak by som dlho nikde netrénoval, zvažoval by som tento krok, vrátiť sa na Slovensko. Dôležitý by bol fakt, či by to bolo na dlhšie a šla by tam so mnou aj moja rodina, alebo by som sa vrátil iba sám. Nechcem však povedať, že by to bol krok späť.

Jedno pivo je povolené

Počas nášho rozhovoru s trénerom Kocianom nám robili spoločnosť aj ďalší dvaja Slováci v tíme. Doktor Ladislav Bíro nám porozprával takmer všetko o jeho súčasnom domove, no prekvapil nás Peter Németh. Večer pred zápasom si dal po večeri spokojne, dokonca pred zrakmi trénera pivo. Majú to Kocianovi zverenci dovolené? „Nie je to žiadna tajnosť. Aj tak majú vždy niečo v minibare na izbe. Tak si dajú pivo tajne,“ začal rozoberať situáciu tréner a pokračoval: „Preto je lepšie, nech si ho dajú spoločne, keď sú tam všetci hráči. Nie je to môj výmysel, nie je to nič nové. Je to však hlavne o dôvere trénera k hráčom. Dá si ho tu predo mnou a viem, že hore na izbe si ho už nedá.“ Dokonca si môžu vybrať. Komu nechutí zlatý mok, v ponuke je vínny strek, a aj niečo s džúsom. Patrí to k večeri a platí to klub. O niečo podobné sa pokúsil na Slovensku vtedajší tréner Rimavskej Soboty Peter Zelenský. Po prehre sa snažil utužiť partiu v tíme posedením pri vínku. „Je lepšie, keď sedia hráči spolu a majú si čo povedať, akoby mali byť zalezení na izbe. Určite by im to pivo nechutilo, keď si ho dajú tajne, než keď ho vypijú spoločne s trénerom,“ uzavrel Ján Kocian.

Z Burghausenu pripravili Lucia Petrincová a Marián Korbel