Kniha Spoločný čaj rozpráva o dvoch svojských ženách

Bratislava 24. mája (TASR) - Úryvok z anotácie na prebale knihy hovorí: „Spoločný čaj je vtipný a inteligentný príbeh, vďaka ktorému sa ponoríte do atraktívneho sveta z pohľadu Newyorčanky.“ Anotácie niekedy "klamú", alebo lepšie povedané zavádzajú, ale táto nie. Spoločný čaj taký skutočne je. Aj vtipný, aj inteligentný.


A k tomu ešte aj milý, orientálny a tak trocha v dobrom slova zmysle pritiahnutý za vlasy. Ale tiež sčasti „klišéovitý“. Spoločný čaj je okrem iného romantickou knihou, no jeho hlavná romantická zápletka je tak trochu prvoplánová.

Príbeh rozpráva o dvoch svojských ženách. O Míne, mladom dievčati kedysi zamilovanom do Johna Travoltu, ktoré si hľadá vlastnú cestu životom a chce sa stať umelkyňou. A o Darji, jej matke, ktorej sa to veľmi nepozdáva. Míninu cestu životom by najradšej nalinajkovala podľa seba a spríjemnila ju vydajom za vhodného iránsko-amerického starého mládenca. Míne sa však jej potenciálni manželia vôbec nepozdávajú, no Darja je neodbytná. V našom svete trocha nemysliteľné, no v iránskom svete celkom normálne. Lenže tam už Rezájíovci dávno nežijú. Teraz žijú v krajine čajových šálok, ako kedysi malá Mína Ameriku pomenovala. Mína sa rozhodne navštíviť rodný Irán a ujasniť si, kto vlastne je. Je Iránkou v Amerike alebo Američankou v Iráne?

Istý stereotyp prichádza s láskou. Počas Míninej dilemy sa obom ženám objaví v živote tajomný neznámy. Darja ho stretáva na tabuľkovom kurze a Mína v Iráne, vo svojej rodnej krajine, kde, ako sa zdá, je farangí, teda cudzinkou. No román nestojí iba na romantike. Rozvíja aj príťažlivý exotický prvok - Irán, konkrétnejšie jeho zvyky, obyčaje, iránsku a perzskú kultúru a ešte niečo. Jedlo! Je až neskutočné, ako sa vám pri čítaní knihy budú zbiehať slinky. Zo stránok priam cítiť vôňu teplej ryže so šafranom poliatu omáčkou z orechov a granátových jabĺk.

Dej knihy sa odohráva v dvoch časových obdobiach, v roku 1996 a v roku 1978, keď bola v Iráne revolúcia a krajinu ovládala bezmocnosť a strach. „Už nie sme sami sebou. Sme len zničené duše. Každý v tejto krajine bol zahnaný do kúta. Tie roky bombardovania. Zbytočnej smrti. Tento neskutočný život. Stalo sa z nás to, čo sme nikdy nechceli. Badbacht. Bedári.“ No Irán nie je len krajinou bedárov. Pasáže, keď naň Darja spomína, sú plné lásky a túžby vrátiť sa späť.

Práve táto línia robí z knihy Spoločný čaj príbeh, ktorý sa vám dostane pod kožu alebo „na jazyk“, pretože farsí, teda perzský jazyk, obohacuje mnohé stránky a situácie, v ktorých sa hlavné hrdinky ocitajú. Keď zmiešame kúsok arabského sveta s niekoľkými americkými snami, vytvoríme knihu, ktorá je natoľko pútavo napísaná, že sa pri nej nebudete nudiť a spríjemní vám niekoľko pokojných večerov.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR