KLAČKA: Pri Devínskej Novej Vsi mohla mať centrum Samova ríša

Bratislava 8. februára (TASR) - Svoje povolanie spojil so svojou láskou a snahou odhaľovať to, čo nám z minulosti zostalo ako odkaz minulej doby, udalostí, ktoré sa počas nej stali a ľudí, ktorých osud tieto udalosti ovplyvnili. "Vždy bude záujem o zdroj pôvodných informácií a vždy budú cenení ľudia, ktorí im rozumejú," uviedol pre TASR archivár a historik Jozef Klačka v súvislosti s rozhodnutím venovať sa tejto vedeckej oblasti. Zakladateľ Ústredného archívu Slovenskej akadémie vied, ktorý výrazne pomohol pri spracovaní dejín vied a techniky na Slovensku, sa desaťročia venuje aj histórii západnej časti Bratislavy, odkiaľ pochádza a kde žije. V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky preto Jozef Klačka objasňuje nielen to, prečo by archivár nemal požívať biely plášť, ale tiež to, ktoré miesto na západe Bratislavy čaká na historický objav.


-Čo rozhodlo o tom, že svoj život spojíte s archívnictvom a históriou?-

Určite v tom veľmi dôležitú zohrali moji učitelia, či už to bola pani učiteľka Mária Uhliarová na základnej škole, ktorá veľmi dobre ovládala slovenské dejiny, profesor dejepisu na strednej škole Gustáv Nenička, ale aj profesor Ketner, ktorý ma učil na strednej škole a neskôr pôsobil aj na univerzite, kde som študoval. To sú ľudia, ktorí ma nasmerovali k tomu, čomu som sa začal profesionálne venovať. K špecializácii môjho profesijného života dopomohla súhra okolností a náhoda, tak, ako to už v živote býva. Pôvodne som chcel študovať archeológiu, no tá sa v tom ročníku otvárala iba v Prahe. Keďže som mal ešte dvoch mladších súrodencov, nechcel som priťažovať rodine, a preto som sa rozhodol pre štúdium histórie v Bratislave. Vtedy to bolo jednoodborové štúdium pedagogického smeru, takže som mal ísť učiť.

-A učili ste?-

Nie. Teda raz som sa o to pokúsil a zistil som, že snaženie v tomto smere vyvíjať ďalej nebudem. Keď som bol na vysokej v druhom ročníku, jeden z mojich starších kolegov ma požiadal o krátke zastupovanie na strednej zdravotníckej škole, kde on učil. A tak som si ja, mladučký, drobný chlapec vyskúšal, čo je to vyučovať v triede plnej takmer dospelých dievčat. Vtedy som sa rozhodol, že učiť nebudem a k histórii som si pribral aj pomocné vedy historické, medzi ktorými je aj archívnictvo.

-A hoci to archívnictvo bolo v poradí až tretie za archeológiou a históriou, práve ono sa spája s vašimi prvými pracovnými skúsenosťami...-

Áno, ešte počas školy som nastúpil do bývalého župného archívu, kde som mal šťastie na múdreho riaditeľa doktora Watzku, ktorý mi umožnil, že som nemusel zhromažďovať dejiny robotníckeho hnutia a KSČ, čím sa vtedy archivári prioritne zaoberali, ale mohol som spracúvať najstaršie dejiny bratislavskej župy, od roku 1601. Predtým to nikto z profesionálnych archivárov nerobil. Napokon, vďaka mojej činnosti, bola stanovená norma, ktorá určovala, koľko je archivár schopný spracovať takéhoto materiálu za týždeň.

-Ešte stále vás fascinuje priamy dotyk s históriou - držať v rukách listiny, dokumenty, ktoré dýchajú históriou?-
Určite, to je neprekonateľné. Je to úžasný pocit, keď si uvedomujete, že máte v ruke napríklad pergamenovú listinu z roku 1111 či 1113, ktoré pochádzajú z kancelárie kráľa Kolomana a týkajú sa spravovania nitrianskeho opátstva. To sú najvzácnejšie originály, ktoré som mal v rukách. Za vzácne však považujem všetky dokumenty, ktoré histórii dokážu vdýchnuť reálny život.

-Pod prácou archivára si predstavujeme človeka v bielom plášti, ktorý pracuje v rukavičkách s knihami. Ako veľmi sa od tejto predstavy líši realita?-

V prvom rade to nie je iba človek, ktorý triedi knihy, tak ako si to občas ľudia myslia. Archivárom môže byť len skutočne odborne pripravený človek, ktorý pozná dejiny správy, má historický prehľad, vie sa orientovať v dobových súvislostiach a je vybavený aj jazykovo. Toto všetko mu umožňuje písomnosti porozumieť, aby vedel, čo sa ponechá ako dokument kultúrneho dedičstva a čo ním nie je, pretože to nie je podstatné. A je jedno, či ide o dokument zo stredoveku alebo novovekých dejín. Úlohou archivára je posúdiť, či je dokument dôležitý pre poznanie dejín. A to jednoducho nemôže zvládnuť človek, ktorý iba zaraďuje knihy do poličiek.

-A ako je to s tým bielym plášťom a rukavičkami?-

No, na biely plášť to veľmi nie je, skôr na tmavý a čo sa týka rukavíc, to môže byť občas potrebná ochranná pomôcka. Listiny, dokumenty, písomnosti sú napísané na materiáli, ktorý sa rozsýpa, vzniká prach. Nájdu sa dokonca aj zapáchajúce materiály. Keď som v roku 1969 začal tvoriť Ústredný archív SAV, zbieral som materiál po pivniciach a povalách, aby som sa o začiatkoch akadémie a jej predchodcoch, Akadémii vied a umení z  roku 1942 či Šafárikovej učebnej spoločnosti z roku 1926, dozvedel čo najviac. Materiály sme našli v pivnici v zatlčenej, zatečenej debni. A pritom sa človek zašpiní. Ale ak objavíte materiály, ktoré sú z pohľadu histórie i vášho výskumu a snaženia cenné, nezaoberáte sa tým, že ste sa ušpinili. Myslíte na to, aké dokumenty máte v rukách. V tomto mojom konkrétnom prípade to boli cenné informácie o tom, ako vnikla Akadémia vied a umení vo vojnových rokoch. Písomnosti dokumentovali, že sa dokázali nájsť financie na vznik a činnosť takejto inštitúcie a že zvolali aj osobnosti z iných miest Európy, Slovákov, ktorí prišli zo sveta, aby na Slovensku robili výskum. Vtedajší predseda akadémie vied a umení prišiel napríklad z parížskej Sorbonny a už tu zostal. Akadémiu pritom zorganizoval tak, že to nebola len spoločenskovedná akadémia, ale mala aj niekoľko prírodovedných pracovísk. Keď takéto dokumenty archivár nájde, to je to, čo ho teší a zamestnáva myseľ, nevníma umazané ruky.

-Na internete sa však dočítame, že archivár sa občas musí chrániť rúškom pred baktériami a plesňami, ktoré na neho zo starých a špinavých písomností striehnu...-

Málokedy, no stáva sa, že ak zatečie archív, alebo ide o písomnosti, ktoré sa našli v nejakej vlhkej miestnosti, objavia sa plesne. V súčasnosti však existuje deratizačná a dezinfekčná komora v Národnom archíve, ktorá tieto plesne a baktérie dokáže zničiť. Samozrejme, občas archivárovi napadnú myšlienky, ktoré súvisia s okolnosťami, v ktorých písomnosti vznikli. Napríklad, keď som študoval listiny dokumentujúce priebeh cholery v bratislavskej župe, pomyslel som si, či nejaké bacilky cholery nemôžu z listín preskočiť. No takýto prípad sa ešte nestal. Človeku, ako hovorím, to napadne, no potom sa ponorí do štúdia toho materiálu, kde sa mu odvíja dej, hovoriaci o tom, ako tá cholera dokázala usmrtiť v malej dedinke dvadsať - tridsať ľudí denne, ako dokázala vyľudniť celú obec. A následne môžete chronologicky zasa sledovať, ako rýchlo a pružne sa miesto znovu zapĺňalo životom. Takže myšlienky o riziku pohltia objavy a informácie, ktoré odkrývajú minulý život.

-Vaše rozprávanie môže byť motiváciou pre budúcich archivárov, pre ľudí, ktorí túžia objavovať a spájať fakty, možno aj v nových súvislostiach. Majú mladí v súčasnosti záujem o archívnictvo?-

V každej spoločnosti sa nájde človek, ľudia, ktorí majú záujem vedieť, ako to bolo v minulosti. Či už historik, politológ alebo sociológ musí pracovať s pôvodnými, archívnymi materiálmi, aby vedel nielen pochopiť prítomnosť, ale aj predvídať vývoj. Vždy bude záujem o zdroj pôvodných informácií, nemusí sa to volať archív, no zbierka starých poznatkov bude vždy určite predmetom záujmu.

-Takže ani súčasná doba a neustále sa vyvíjajúci vývoj v oblasti IT nepochovajú archívnictvo?-

Viete, v celom svete sú stále cenní ľudia, ktorí dokážu interpretovať nálezy stariny a dokážu z nich vyčítať informácie. Napríklad, keď sa na území niekdajšej Mezopotámie objavili hlinené tehličky, dokazujúce, že 3000 rokov pred naším letopočtom platili ľudia daň z rybolovu. Moderné informačné technológie môžu sprehľadniť vyhľadávanie, orientácie v archívoch, no nemôžu nahradiť originál dokumentu. Bude platiť, že mať v rukách originál, napísaný pred niekoľko sto rokmi, to nič nenahradí. Verím ale, že práve moderné technológie sa použijú na rozšírenie informácií pre čo najväčší okruh záujemcov.

-Vy v sebe spájate úsilie nielen zhromaždiť, ale aj interpretovať a informovať o poznatkoch, ktoré odhaľujú listinné pramene. A to je už práca historika, ktorá sa vo vašom prípade zamerala na štúdium dejín západnej časti Bratislavy. Rozhodlo o tomto zameraní to, že ste rodákom z Devínskej Novej Vsi a v súčasnosti žijete v Dúbravke? Teda na západe Bratislavy?-

Určite áno. Aby som to vysvetlil, šéfom subkatedry archívnictva počas mojich štúdií bol profesor Húščava, rodák z Lamača, ktorý napísal dejiny tejto súčasnej mestskej časti Bratislavy. A keď som sa ho pýtal, ako písal knihu o dejinách Lamača, odpovedal mi: „ To je môj dlh rodnej dzedzine“. A vtedy som si povedal, že aj ja mám dlh voči „rodnej dzedzine“, ktorý musím splatiť. Splácam ho až doteraz.

-O Devínskej Novej Vsi a osídlení západu Bratislavy ste napísali niekoľko diel. Čo vás z histórie tohto územia najviac inšpiruje?-

Najúžasnejšie sú poznatky, ktoré už dávno predo mnou vyslovili, objavili vedci ako filológ a právnik Josef Zavadil či archeológ profesor Jan Eisner. Tí na prelome 20-tych a 30-tych rokov minulého storočia objavili v lokalite Devínskej Novej Vsi 883 hrobov zo 7. až 8. storočia. Eisner vtedy vyslovil hypotézu, že na tom mieste muselo byť veľké sídlisko a vyjadril názor, že mohlo ísť o miesto, ktoré bolo centrom Samovej ríše. S touto hypotézou napokon súhlasí aj historik Matúš Kučera. Myšlienke, že práve tu bolo centrum ríše kupca Sama, ktorý zjednotil Slovanov proti Avarom, nahráva aj fakt, že Dunaj oddeľoval práve územia obývané Avarmi od územia Slovanov. Významné sú tiež aj vety, informácie, ktoré obsahujú Fuldské anály. V nich sa pri období rokov 864 až 871 štyrikrát spomína toto teritórium a rozsiahle hradisko kniežaťa Rastislava. Je pravdou, že Eisner spolu so Zavadilom a moravským archeológom Červínkom naozaj objavili medzi Devínskou Novou Vsou a Devínom časti hradieb i veľkomoravských budov.

-Spomíname tu Samovu ríšu, Veľkú Moravu. Na západe Bratislavy však nájdeme aj pozostatky rímskych čias, keltského osídlenia a napokon aj stopy studenej vojny.-

No, v súvislosti s Rimanmi sa traduje, že keď si v polovici 16. storočia staval kaštieľ v Devínskej Novej Vsi Michal Baj, šafár Devínskeho hradu a panstva zemepána Štefana Bátoryho, použil tehly vypálené Rimanmi. Rímske stopy sú však skôr zaznamenané na území medzi Devínskou Novou Vsou a Dúbravkou v lokalite Hrubá lúka, kde sa našlo nevojenské rímske sídlo, tzv. villa rustica. Keltské osídlenie máme doložené v lokalite Devínskej Kobyly, kde si zasa svoje miesto našlo aj raketové silo ako súčasť opevnenia železnej opony. Keď toto raketové silo stavali, pri ťahaní kábla poškodili pôvodné slovanské hradisko. Rakety, našťastie, z tohto sila nikdy nevyleteli.

-Vaše meno sa stalo známym aj vďaka tomu, že ste sa venovali chorvátskemu osídleniu lokalít okolo Bratislavy. Je vďaka Chorvátom táto časť Slovenska jedinečná?-

Je pravda, že chorvátska kolonizácia zanechala najväčšie stopy na západnom Slovensku, kde obsadili vyše 80 dedín a dodnes je ich tradícia veľmi živá najmä v štyroch obciach v Bratislave a okolí, v obciach Devínska Nová Ves, Jarovce, Čunovo a Chorvátsky Grob. Chorváti sem prišli v 16. storočí, najmä po bitke pri Moháči a v súvislosti s tureckou expanziou do strednej Európy. No Chorváti osídľovali naše územie už v stredoveku a ako kráľovskí župani sa dostali aj do severných stolíc Uhorska, napríklad ich máme doložených v liptovskej či turčianskej stolici. V urbári Beckova zasa nájdeme z roku 1522 v jednej dedine päť čisto chorvátskych priezvisk. To môže súvisieť s tým, že niektorí Chorváti sa dostali do našich končín už začiatkom 16. storočia v súvislosti s expanziou Turecka na územie Bosny a Hercegoviny.

-Je rozdiel medzi Chorvátmi v Devínskej Novej Vsi a Chorvátmi v Chorvátskom Grobe?-

Určite jazykovo. Kým Chorváti v Devínskej Novej Vsi, Jarovciach a Čunove inklinujú k Chorvátom, ktorí obsadili rakúsky Burgenland a hovoria tzv. čakavským nárečím, v Chorvátskom Grobe sa hovorilo štokavským nárečím.

-Chorvátov pripomínajú dodnes aj priezviská, ktoré sa končia príponou –ič. Ich stopy nájdeme v priezviskách viacerých známych ľudí – Lučenič, Lančarič, Galovič, ale aj Gašparovič...-

Tých chorvátskych priezvisk, ktoré možno od 16-teho do polovice 17-teho storočia len v Devínskej Novej Vsi vystopovať, je okolo 150. V priebehu 17. a 18. storočia však už mnohé priezviská strácali príponu –ič, napríklad Balažič sa menil na Baláž. Zaujímavosťou je, že z tých 150 priezvisk až 111 možno priradiť k obyvateľom kapitulského panstva, ktoré sa nachádzalo na východ od Záhrebu. Na základe štúdia v záhrebskom kapitulskom archíve som zistil, že do Devínskej Novej Vsi prišli práve ľudia z východnej oblasti v okolí Záhrebu. Turci v roku 1539 vyplienili túto oblasť. Na popud zemepána Štefana Bátoryho, ktorý mal majetok na západ od Záhrebu a vlastnil aj hrad Devín, sa ľudia z tejto oblasti presídlili na dnešné územie Slovenska, na územie vtedajšieho devínskeho hradného panstva.

-A ich tradícia stále žije. A nielen vďaka múzeu chorvátskej kultúry, ktoré je v Devínskej Novej Vsi.-

Nie, sú to aj miesta, ulice i časti tohto územia Bratislavy. Napríklad, je tu časť nazvaná Glavica podľa chorvátskej dediny Glavnica, Devínska Kobyla odkazuje na lokalitu Kobyliak na východ od Záhrebu, potok Mláka je pomenovaný podľa dediny Mláka. Chorváti si pomenovali chotárne časti, aby im pripomínali domov, keďže vedeli, že sa už nebudú môcť vrátiť.

-Už ste spomenuli, čo vás v lokalite vašej rodnej Devínskej Novej Vsi fascinuje. Je ešte čosi, čo podľa vás v tomto území čaká na veľký objav?-

Verím, že k historickému objavu môže prísť aj v prípade vŕšku, ktorý sa nachádza pri dnešnej policajnej akadémii. Vŕšok bol pomenovaný chotárnym názvom Bačniegovica. Je známe, že staré názvy sa písali "spotvorene" a potom dochádzalo k chybným interpretáciám, no vo zvuku, keď vyslovíme ten názov, zaznie slovo Pečenehovia. A ja si myslím, že by tam mohlo byť sídlo Pečenehov, ktorí v stredoveku strážili hranice medzi českým a uhorským kráľovstvom. Tam by bolo treba kopať.



Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR