Nedávnu minulosť Slovenskej televízie by sme mohli zhrnúť do tohto začarovaného kruhu: niekdajší priaznivci verejnoprávnej sa čoraz častejšie ponosovali, že „nič nové nedáva“ a naša verejnoprávna zase, že jej na to nič nikto nedáva.

Ešte tesne pred koncom normálneho fungovania tejto inštitúcie dokázala vytvoriť pozerateľný (tzn. obsahovo aj formálne nenudiaci) pôvodný slovenský seriál. Kriminálke Staré mesto však po 12 epizódach odzvonilo (zatiaľ). Divák estévé (dnes už ertévées) si mohol myslieť, že už súčasnú hereckú špičku na obrazovkách Jednotky s takým sviežim vzhľadom uvidí iba ak v reprízach. Omyl!




 Novú sezónu STV otvorila netradične. Desaťdielnym seriálom. Nie však hocijakým bezduchým brakom, ale výborným nápadom, s ktorým prišla produkčná spoločnosť Oreo. Dala dokopy desať literárnych diel a na ich motívy vystavala nové príbehy so zhodnou fabuláciou deja, avšak zasadené v úplne inom (v našom) prostredí. A takáto nevšedná kombinácia je už predurčená k tomu, aby diváka zaujala.

Nič však netreba nechať na náhodu. Je potrebné poistiť sa štábom a hercami. Ďalším podstatným parametrom pri vytváraní divácky atraktívnych epizód je technika. V súčasnosti už ani slovenský divák netúži iba po ľúbivých epizódach bez poriadnej kamery a efektov. Vyrástol z neho predsa nejaký ten gurmán-konzument. Oreo si toto všetko spočítalo a výsledok poslalo na televízne obrazovky 8. novembra 2010. 


Pilotný diel dostal názov Náramok a hlavnú postavu v ňom stvárnil známy herec Jiří Langmajer. Lákadlo ako sa patrí. Langmajer, podobne ako hlavná postava Lermontovovej divadelnej hry Maškaráda, je skúšaný ťažkým osudom. Nevyhne sa nenávisti, intrigám a bohužial ani žiarlivosti. Poslovenčenú svetovú klasiku nakrútil Emil Horváth, spolu s Rasťom Piškom sa podieľal aj na scenári. Langmajerovi sekundovala „odsúdená“ Elena Podzámska.
V oku kritického diváka sa zaleskla slza. Konečne sa namiesto činžiakov a rôznych ambulancií ocitol v priestore, ktorý je na dosah každému. A to doslovne. Ku literárnym klasikám vďaka Nesmrteľným pričuchol úplne každý. Napokon, kto z nás môže priznať, že všetkých desať diel prečítal?
Príjemné osvieženie neprišlo iba po obsahovej stránke. Aj herecké výkony sa priblížili k niekdajším televíznym filmom, ktoré STV pred štyrmi desiatkami rokov produkovala ako na bežiacom páse. S jediným rozdielom – vtedy nato peniaze a prostriedky mala, dnes si necháva umenie vyrábať na kľúčik. Casting bol iný pre každú epizódu. Niekedy vyšiel viac (Ľúbi neľúbi, Dlhá cesta domov), inokedy zase menej (Hon na legendu). Priestor však dostali nielen dlhoroční herci, ale aj úplní TV-zelenáči. 


Nesmrteľní boli príjemné osvieženie aj pre režisérov. Priestor na obrazovke dostali viacerí, ktorých by ste tam v iný deň ako pondelok márne hľadali. Napríklad Viktor Csudai, Robo Šveda, Karol Vosátko či Stanislav Párnický. Vďaka dotácii od štátu cez Audiovizuálny fond však nemuseli po pľaci pobehovať s technikou pamätajúcou si pád režimu – a to na epizódach vidieť. Posledný diel seriálu, ktorý bude mať premiéru v pondelok 17. Januára (Projekt Alfa), bol dokonca nakrúcaný na bluescreene a scény boli dotvárané až v produkcii. Čiastočne podobným spôsobom bol nakrútený aj film Sin City.
Suma sumárum – Nesmrteľní vdýchli verejnoprávnej televízii po ťažkej filmovej a seriálovej kóme kúsok života a divákovi vrátili hercov v menej preafektovaných postavách s vyššou výpovednou hodnotou. Priaznivcom slovenského filmového snaženia však zostáva len dúfať, že aj oklieštená RTVS bude niečoho takéhoto schopná, a nielen v repríze STV.