KRISTOVE ROKY NA KRKU NEMUSIA BYŤ TRPKÉ. OBČAS MÔŽU BYŤ I TRPKO-KOMICKÉ.           Krista ukrižovali, keď mal 33 rokov. Odvtedy spojenie „Kristove roky“ akosi rozšírilo svoju pôsobnosť, najmä smerom nadol, k magickej číslici oddeľujúcej dve životné dekády. Tridsiatka možno predsa len bude tou skutočnou hranicou dospelosti. Záleží od povahy, ako sa kto zariadi. Pre filmárov akoby boli zaujímavé najmä dve kategórie ľudí tohto veku: 1. úspešní a citovo vyprahnutí a 2. kôpky nešťastia, ktoré sú rovnako emocionálne všade možne, len nie na výšinách. Sklamanie zo seba i sveta, porazenectvo, zúfalstvo. Základné atribúty mladých postáv, ktoré sa ako obľúbený typ výraznejšie usídlili vo filmoch od mladých českých režisérov už niekedy v polovici deväťdesiatych rokoch. Zatiaľ čo dospelí s trpkým úsmevom spomínajú (či len pripomínajú) na staré absurdno-kruté časy vojny, absurdno-zlaté šesťdesiate či absurdno-„normálne“ sedemdesiate, mladí samotári sa motajú v súčasnosti.     




 
 
Je dosť dobre možné, že v prípade filmu Zoufalci voľba tridsiatnikov leží úplne jednoducho v priemernom veku absolventov filmových fakúlt. Sú približne v tomto veku, keď sa nájde niekto ochotný poskytnúť im finančné krytie a podporiť ich projekt (bez výraznejšej rodinnej priazne). Tým projektom je najčastejšie práve absolventský film, v ktorom má mladý filmár preukázať schopnosť vidieť a ukázať kúsok sveta a seba. Zoufalci absolventky FAMU Jitky Rudolfovej, ako sa sama vyjadrila, vznikli z jej vnútornej potreby zistiť, čo a do akej miery môžu tí tridsiatnici bilancovať. Spolu s ňou sa tak divák dostáva do pozície vedca, sociológa, ktorý na priestore filmového laboratória pozoruje šesticu kamarátov z Jablonca nad Nisou, ktorí sa pred X rokmi presťahovali do Prahy, lebo... To je vlastne jedno. Podstatné je, že ani život v Prahe nie je to pravé orechové a je načase s tým niečo robiť. Napríklad sa po vzore Šulíkovho Jakuba odsťahovať do rodinného domu na vidieku a mať svoju vlastnú (rajskú) Záhradu.




Každý zo šestice našich „hrdinov“ predstavuje iný typ: od vydatej matky dvoch detí, cez účastníkov nie práve zdravých vzťahov - nevzťahov až po homosexuálov. Tak, aby sa v nich a v ich hlúpostiach diváci vedeli aspoň trochu nájsť. A je jedno, či tie hlúposti na sebe pozorujú teraz, pred piatimi rokmi, alebo pred pätnástimi. Únavový syndróm zo žitia „práve takto“ – teda úplne inak, než si predstavovali, sa dotkne každého. Paradoxne, tak ako čerstvé maturantky v Pusinkách, alebo dospelí skoro-päťdesiatnici a vyššie v Svěrákových filmoch, aj tridsiatnici majú po ruke (seba)iróniu, cynizmus a sarkazmus, ktoré im umožňujú komentovať seba z nadhľadu a všetko zlé odľahčiť.      Zúfalé postavy sú vlastne všeobecne vďačné. Aj keď sme sa teraz zamerali na český film, nájdeme ich po celom svete, nepoznajú pojem veku a pohlavia. Čo je na nich pozitívne, je skutočnosť, že automaticky neznamenajú zúfalý film. Pokiaľ má filmár aspoň trochu ambície a talentu, dokáže ich trampoty podať v zaujímavom balení. A to členovia Rudolfovej tímu majú.




Jemne špinavý vizuál, s hravými a aj „remeselne“ dobre prevedenými scenáristickými a strihovými nápadmi, v spojení s neopozeranými hercami, ktorí hrajú prirodzene tak, že aj topornejšie „múdra“ z ich úst znejú normálne, dávajú pocítiť, že za Zoufalcami stojí partia talentovaných ľudí. Film strieda polohy medzi kvázi-dokumentom a čistou fikciou, prechádza medzi scénami nakrúcanými z ruky, akoby len náhodne zaznamenávajúc rozhovory a „vyvádzanie“ našej šestice, scénami, v ktorých komentujú (zhadzujú) sami seba, a „klasickým“ hraným filmom. Na jednej strane je tak posilnený onen dojem vedeckého, sociologického, pozorovania, ktorý však postupne dostáva na frak. Film totiž tak trochu zavádza a zahráva sa so svojim divákom. Používa na to strih zvuku a obrazu. Obraz nie vždy ukazuje to, čo počujeme vo zvuku, a nie vždy sa veci, ktoré vidíme, naozaj dejú. Aj keď sa občas pritrafí kacírska myšlienka, že tento nápad sa zrodil až v strižni, kde sa z nakrúteného materiálu povyberalo „to najlepšie“, jednotlivé štýly a scény sa prestriedavajú celkom hladko.      Oproti Samotárom, Šeptej či Kamennému mostu minulej dekády stavili Zoufalci na ne-studené palety farieb, opustili temné filtrovanie a vpustili svetlo. Zároveň však rešpektujú právo na čisté teplé farby staršej generácie režisérov, akými su Svěrák, Hřebejk, ale aj Pavlásková. Vlastne aj týmto Zoufalci celkom pekne vyjadrujú pozíciu súčasnej generácie mladých, začínajúcich filmárov. Na jednej strane zruční filmári na dielčich pozíciách, na strane druhej režiséri (režiséri-scenáristi), ktorí si nie sú tak celkom istí a radšej sa držia odskúšaného. Aspoň na ten „prvý veľký raz“.

Zoufalci (Česká republika, 2009, 97 min.) Réžia: Jitka Rudolfová. Scenár: Jitka Rudolfová. Kamera: Michael Kaboš. Strih: Otakar Šenovský. Hudba: skupina Nůž, Daniel Hovorka, Martin Zemánek. Hrajú: Simona Babčáková, Jakub Žáček, Zuzana Onufráková, Václav Neužil, Pavlína Štorková, Michal Kern, Jaroslav Plesl, Jiří Havelka, Dagmar Bláhová, Martina Sľuková, Jaroslava Obermaierová