Scenáristka filmu Zoran môj synovec idiot Daniela Gambaro a debutujúci taliansky režisér Matteo Oleotto sa snažia odhaliť veľké tóny v tichej piesni všednosti. Príbeh ich spoločného filmu Zoran, môj synovec idiot sa skladá z menších i väčších črepín rozbitej každodennosti, v nehybnom svete talianskej dediny.

Hrdinovia sa s vlastnými “chybičkami” krásy postupne prestali pasovať, prijali samých seba takých, akí sú. Zatrpknutý antihrdina Paolo na všetky svetové strany nedôverčivo prská ťažké slyny cynizmu. Je nenávistný, zamknutý pred láskou, sklamaný sám zo seba. Do rany mu padne svojský synovec z Juhošky Zoran, potomok, ktorého “zdedí” po mŕtvej babičke. Paolo vycíti potenciál zárobku a rozhodne sa vyťažiť z chlapcovho “športového” talentu maximum. Zarobiť prachy a navždy sa stratiť z dohľadu dedinskej komunity… Autori prinášajú tragikomický príbeh s výrazne preexponovanými charaktermi.
KINEMAVIDEO3448.Film neútočí nabubralou akciou, fabula sa jemne a logicky skrúca, postupne sa dopracuje k istej premene “stavu” hlavných hrdinov. Aj keď u Paola prevládajú negatívne vlastnosti, napokon dokazuje, že sa v ňom predsa len skrýva ľudský duch a malé zapotrošené srdce… No nemožno sa ubrániť pocitu, že to, čo nám tvorcovia dali, bolo príliš málo na to, aby zanechali intenzívnejší pocit, či zasadili do hlavy chrobáka.
Zoran môj synovec idiot je priemerný “malý” film, ktorý síce vznikol z nezištných dôvodov a cítiť chuť jeho tvorcov rozprávať práve o tomto, práve takto, tu a teraz, no chýba mu isté kúzlo, ktoré by ho povýšilo na niečo viac. Postavy sú síce zapamätateľné a živé, no v konečnom dôsledku má príbeh nevýraznú chuť, ktorá navyše rýchlo pominie.
Vnútorný zmätok si Paolo vybíja na sebe, na najbližších, ktorí ochotne zotrvávajú v jeho prítomnosti, rovnako neschopní vybočiť z vyšliapaného kruhu. Jeho nedôvera voči svetu, ktorý ho donútil lízať asfalt alkoholizmu a sebadeštrukcie odpudzuje. Paolo volí najhoršiu zo všetkých možných ciest- rozhodne sa využiť nevinného Zorana vo svoj prospech. Nesnaží sa v sebe zaprieť prirodzené volanie- uspokojiť primárne svoje potreby. Je plnokrvným egocentrikom a kus z neho sa zrkadlí v každom z nás.

Paolo po celý čas zostáva rovnaký, len divák mu akosi podľahne, zvykne si a obľúbi si ho. To sa autorom darí dosiahnuť najmä vďaka ostrejšiemu, ironickému humoru. Bizarne sympatické figúrky prirodzene nesú príbeh, ten však miestami zadrhne v banalite. Film má jednoducho občas tendenciu svojou obyčajnosťou nudiť. Paolo celý život ťahá svoju bezvýznamnú čiaru osudu na talianskom vidieku, kde každý každého pozná, kde každý s každým pil. Otrávený tunajším vzduchom hľadá cestu von, únik od všetkého. Najväčšmi sa však pokúša zabudnúť na sklamanie v láske, ktoré mu neustále pripomínajú návštevy v dome jeho exmanželky a jej manžela. Paolo je rojko, čo sníva o šťastí, verí, že ho môže nájsť jedine v krajine zvanej “preč a ďaleko”.
Symbolom zmeny sú peniaze a tak sa rozhodne, že mu ich zaručí Zoran, výhrou majstrovstiev sveta v šípkach. Zoran vyrastal s babkou, čo ho poznačilo, avšak ani zďaleka nie je taký zaostalý, ako by sa na prvý, či druhý pohľad zdalo. Vzťah strýca a jeho poručníka sa postupne rozvíja, okrem toho sledujeme ich trampoty s láskou. Filmu by prospelo zredukovať zbytočné vedľajšie línie aj dlhú expozíciu a zacieliť sa na prehlbovanie konfliktu medzi hlavnými hrdinami.

Väzby zapadákova nepustia, definujú protagonistov príbehu, aj ich malých veľkých epizódnych spoluhráčov. Tesný a neustále kontaktný svet je katalyzátorom Paolových vnútorných bolestí. Paolo si musí odpustiť, musí sa naučiť mať rád seba, aby bol ochotný priznať, že na svete sa nájde kúsok priateľstva, či lásky i pre neho. Dobrovoľne nasilu dáva ľuďom druhú šancu, popri zajačích úmysloch, nechtiac zhadzuje hrubú hrošiu kožu a odhaľuje city. Postupne od seba prestáva odháňať šťastie a na okamih stiahne ostrý chvost nosorožca. Je nepoučiteľný a v príbehu je prítomný latentný mravný presah - Paolo padá na hubu, aby si vstúpil do svedomia.
Zoran môj synovec idiot je tragikomickým príbehom o hľadaní cesty späť. Späť k dôvere v ľudí. Jeho pohľad je síce príjemne svieži, no v mnohom sa prikláňa k dobre známym stereotypom a zjednodušujúcej optike. V konečnom dôsledku zostáva v hrubom náčrte a postráda výrazné farby, divák preto môže zostať nedotknutý a tak trochu sklamaný.Zoran, il mio nipote scemo (Taliansko, 2013, 106 min.)Réžia: Matteo Oleotto. Scenár: Daniela Gambaro, Matteo Oleotto. Hrajú: Giuseppe Battiston, Teco Celio, Rok Prasnikar