Režisér David Fincher sa v priebehu deväťdesiatych rokov vypracoval na jedného z mála tvorcov so štýlom blížiacim sa veľkým hollywoodskym majstrom filmárskeho kumštu. Najčastejšie sa v súvislosti s ním spomína legenda Alfred Hitchcock – a inak to nie je ani v prípade jeho najnovšieho počinu. Fincher dosiahol svoje najväčšie úspechy v deväťdesiatych rokov s filmami Sedem a Klub bitkárov. Obidva, temnú noirovú detektívku, aj „anarchistický“ triler prijali kritici s nadšením, rovnako tak diváci (ak zohľadníme hodnotenia filmov v rámci „ľudového hlasovania“ na www.imdb.com, hoci v prípade Klubu bitkárov možno hovoriť skôr o komerčnom neúspechu než úspechu). Po Klube bitkárov nasledoval Úkryt, ktorý sa na predchodcami vysoko nastavenú latku nevyšplhal. Fincher mal sťaženú úlohu: Zodiacom musel dokázať, že patrí medzi režisérsku elitu v rámci súčasného Hollywoodu, ďalší prešľap by už bol v istom zmysle neodpustiteľný.

Na konci šesťdesiatych rokov začal terorizovať slnečnú Kaliforniu vrah, ktorý sa v niekoľkých listoch poslaných do redakcií tamojších denníkov či na policajné stanice nazval Zodiac. V tom istom období pracovali v redakcii San Francisco Chronicle dvaja muži – reportér Paul Avery (Richard Downey Jr.) a karikaturista Robert Graysmith (Jake Gylenhaal), na oddelení sanfranciskej polície zase detektív Dave Toschi (Mark Ruffalo). Zodiac zasiahol do života troch mužov rôznym, no rovnako zásadným spôsobom a práve na nich troch a ich úlohu v rámci tohto nezvyčajného (dodajme – v niektorých okresoch dodnes neuzatvoreného) prípadu sa zamerali tvorcovia filmu. 


Len prednedávnom som v recenzii poukazoval na obojakosť určitého spôsobu spracovania skutočnej látky prostredníctvom média filmu, a už tam som sa odvolával na vyššiu kvalitu Fincherovho filmu. Aj v tomto prípade vychádzajú autor scenára James Vanderbilt a Fincher z dôveryhodných zdrojov. Ako základ pre film poslúžili dve knihy Roberta Graysmitha – Zodiac (v roku 1986 sa stala bestsellerom) a Zodiac Unmasked (z roku 2002)1. Okrem toho, ako ste si mohli prečítať už v preview, Fincher sa spolu s producentom Bradom Fischerom pustili do pátrania a vychádzali z policajných správ. Toto všetko by však nebolo nijako zaujímavé, keby Fincher nedokázal nájsť vhodnú formu, ako látku spracovať. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim ukázať, že v hľadaní bol úspešný, čoho najlepším dôkazom je výsledok jeho niekoľkoročnej práce – samotný film.
Ako som už spomenul, prípad (a tým pádom aj dej filmu) sa začal na konci šesťdesiatych rokov a tiahol sa naprieč dekádami. Počas tohto obdobia sa menilo tempo udalostí: na začiatku hektické vyšetrovanie postupne strácalo na dynamike, aby sa neskôr opäť vyburcovalo a tak ďalej. Skrátka, Zodiac sa s políciou a novinármi zahrával, zdá sa, ako sa mu žiadalo. Napriek tejto skutočnosti je zaujímavé sledovať, akú stratégiu rozprávania volí Fincher. Tempo rozprávania sa nemení od úvodných záberov až po záverečné minúty. Akoby sme sledovali dve jednoznačne odčlenené roviny: príbeh sa vyvíja svojím tempom, no rozprávanie plynie akoby nezávisle od neho. Jednotlivé scény sú precízne vystavané a gradované, zdanlivo uzavreté, no napriek tomu nemožno naráciu v tomto prípade označiť za epizodickú. Veľký podiel má na tomto momente strih: kombinácia zatmievačiek a ostrých strihov je tu mimoriadne efektívna. Oba postupy slúžia na prechod medzi jednotlivými scénami, vynikajúco sa dopĺňajú a rytmizujú rozprávanie. K tomu sa pridáva, v istom zmysle tiež ako prostriedok spájania dvoch scén, aj sofistikovaná práca s kamerou (švenky, jazdy, transfokácia...). 


Uveďme si konkrétne príklady. Počas scény v kine opúšťa Toschi v istom momente sálu. Vstane z kresla, nasleduje ostrý strih a nasledujúci záber nám odhalí Graysmitha sediaceho o pár sedadiel ďalej v tom istom rade. Graysmith nasleduje Toschiho von, nadviažu konverzáciu o prípade (ide o prvé priame stretnutie týchto dvoch postáv). Scéna sa následne končí zatmievačkou, akoby uzatvárala určitú epizódu. V tomto momente navyše môžeme vidieť, ako Fincher akcentuje silné momenty: ešte pred zatmievačkou, už keď Toschi poodíde od Graysmitha, vidíme k Robertovi prichádzať jeho partnerku Melanie (Chloë Sevigny). Fincher zdôrazňuje „nevýraznosť“ tohto motívu, keď Melanie akoby kráčala do tmy zatmievačky. A spomeňme ešte jednu scénu, v ktorej sa spája ostrý strih s pohybom kamery a mimoriadne vhodne sa dopĺňajú. Toschi sa aj po rokoch vracia na miesto, kde Zodiac zabil taxikára. V jednej zo scén venujúcich sa tomuto návratu sledujeme Toschiho sedieť v aute počas bieleho dňa. Ako začne odchádzať, kamera pomocou švenku sleduje pohyb jeho auta a odhalí z opačného smeru prichádzať taxík, z ktorého vystúpi Graysmith. Obsah scény sa takpovediac celkom mení, už nesledujeme Toschiho, ale Graysmitha. A podobných príkladov by sme mohli nájsť viac. Prizrime sa však iným pozoruhodným momentom snímky.
Medzi ne nepochybne patria postavy, najmä ústredné trio – Graysmith, Avery, Toschi. Fincher sa nijakým spôsobom nevenuje ich psychologizácii. Ich konanie a akcie sú nám prezentované vždy v priamej spojitosti s prípadom: akoby boli determinované nie vnútorným prežívaním postáv, ale vonkajšími vplyvmi. V istom zmysle sú tieto postavy depsychologizované: nedokážeme povedať, aké sú psychologické profily postáv, akými boli pred začiatkom prípadu. Vývoj, ktorým v rámci prípadu prechádzajú je, dá sa povedať, autonómny, jeho „predohra“ nie je prezentovaná. V príbehu nenachádzame nič, vzhľadom na čo by sme charaktery trojice mohli pomeriavať, o ich minulosti máme iba útržkovité (v prípade Graysmitha – je rozvedený, má deti...) alebo žiadne (Avery, Toschi) informácie. 


Tomuto všetkému je podmienený herecký prejav hlavných predstaviteľov. Fincherovo vedenie hercov sa blíži dokonalosti. Gylenhaal a Ruffalo zvládajú svoje party bravúrne, ich herectvo sa koncentruje hlavne na tvár, mimické pohyby, zatiaľ čo Downey Jr. hrá oveľa „fyzickejšie“, prudké gestá strieda s rezignovaným pohľadom. Herectvo všetkých troch je tu mimoriadne presné, jeden druhému nahrávajú, na ich spoločné scény je radosť pozerať. Treba vyzdvihnúť aj rečovú zložku ich hereckého prejavu, prácu s intonáciou hlasu a celkovou dikciou. V ničom nezaostávajú ani herci vo vedľajších úlohách, spomeňme iba Eliasa Koteasa, Anthony Edwardsa, Briana Coxa a Chloë Sevigny. Tí nie sú iba štatistami hereckého koncertu ústrednej trojice, ale vynikajúco dopĺňajú komplexnú a vyrovnanú hereckú zostavu. Aj vďaka nim stojí Zodiac na pevných pilieroch.
Fincher nakrútil detektívny film, v ktorom je divákom vopred známy koniec. A keďže ide o koniec otvorený, bolo treba zaujať niečím iným. Zvlášť v prípade takmer trojhodinového filmu. Režisérovi sa to podarilo so skutočnou bravúrou a odvážim sa tvrdiť, že obhájil svoje miesto medzi súčasnou režijnou elitou. Pokúsil som sa poukázať na niektoré momenty filmu Zodiac, ktoré si zaslúžia absolutórium. Tým sa však výpočet nekončí, mohli by sme v ňom pokračovať: fenomenálne kompozície a svietenie jednotlivých záberov, mimoriadne presné použitie hudby (väčšinou diegetického pôvodu), precízne striedanie záberov rôznych šírok, práca s hĺbkou (respektíve „plytkosťou“) obrazu, vyprázdnenie obrazu – ponechanie čisto predmetov v obrazovom poli, nenápadné odkazy na dobu šesťdesiatych  a sedemdesiatych rokov atď. Na základe napísaného je vari zrejmé, že Zodiac má všetky moje odporúčania. Napriek tomu sa obávam, že toľko diskutovaný „bežný“ divák sa bude pri filme nudiť, respektíve prichádza do úvahy aj odchod z kinosály (minutáž sa môže zdať neúnosná). U mňa však vyvolal Zodiac nefalšovanú radosť z dôkladne a majstrovsky odvedenej filmárskej práce. Nemôžem preto hodnotiť inak ako všetkými desiatimi.
Zodiac (USA, 2007, 158 min.) Réžia: David Fincher. Scenár: James Vanderbilt. Kamera: Harris Savides. Hudba: David Shire. Hrajú: Jake Gyllenhaal, Mark Ruffalo, Anthony Edwards, Robert Downey Jr., Brian Cox, John Carroll Lynch, Richmond Arquette, Bob Stephenson, John Lacy, Chloe¨ Sevigny   1. Zdroj: http://www.crisismagazine.com/films.htm