Jim Jarmusch je jedným z tých režisérov, ktorému sa v jeho doterajšej tvorbe podarilo zachovať si vlastnú tvár a nepodriadiť sa "vyššej moci" filmárskeho priemyslu. V pozitívnom zmysle si udržal povesť nezávislého režiséra. Jeho filmy sa vyznačujú charakteristickým rukopisom a sú tak sviežimi prírastkami americkej kinematografie vymykajúcej sa sfére inštitucionalizovaného Hollywoodu.  

Zlomené kvety prinášajú príbeh Dona „Juana“ Johnstona (Bill Murray). Napriek svojmu veku nemá rodinu a zdá sa, že nie je schopný udržať si trvalý partnerský vzťah. Keď jedného dňa nájde v pošte ružovú obálku a v nej správu o tom, že má syna, vydáva sa na nátlak svojho suseda Winstona (Jeffrey Wright) na cestu. Obchádza ženy, s ktorými mal v minulosti vzťah, a snaží sa zistiť, ktorá z nich je matkou jeho potomka.


Jarmusch si pre svoj príbeh zvolil formu komédie. Odľahčuje inak ťažkú a nie veľmi humornú tému, vytvára svojský svet zaľudnený pre neho typickými postavami a postavičkami. Ako Don obchádza svoje bývalé partnerky (vskutku rôznorodé ženy), často je sám zaskočený ich reakciami, aj tým, ako vyzerá ich život teraz. Tieto stretnutia sú pre obe strany väčšinou prekvapujúce. Vzniká rada komických situácií, ktoré sú však podané veľmi citlivo a s nadhľadom Jarmuschovi vlastným. Či už je to Laura (Sharon Stone) s dcérou Lolitou, sprvu „úžasne neoblečenou“, alebo Carmen (Jessica Lange), v súčasnosti komunikátorka so zvieratami. Aj konfrontácia postáv je v mnohom rozdielna. Niekedy je priateľsky vrúcna, inokedy sterilne chladná, dokonca až nepriateľská, vedúca k fyzickému napadnutiu Dona. Každé z týchto stretnutí je však uveriteľné. Nie je zbytočne romantizované, alebo naopak, naturalizované. Jarmusch sa na svoje postavy pozerá skôr cez detaily, prostredníctvom ktorých ich aj predstavuje divákovi. Práve to im dodáva dávku uveriteľnosti a robí z nich živé bytosti, nie iba dvojrozmerné figúrky, či karikatúry. Triezvy prístup k životu je u režiséra zvykom, ako aj to, že si všíma a prezentuje jeho drobné, krásne okamihy. 
Jarmusch v mnohých interview rozpráva o svojej metóde písania filmu (ku všetkým svojim filmom si písal scenáre sám). Scenár vystavia okolo charakteru, ktorý má svoj predobraz (do určitej miery) medzi jeho priateľmi a známymi. Často vezme povahovú črtu niektorého z nich a na jej základe napíše postavu. Možno aj z tohto dôvodu sú svety Jarmuschových filmov také nenásilné a príjemné, väčšinou sa v nich príliš dramatického neudeje. Nie inak je to aj v Zlomených kvetoch. Don jednoducho cestuje a stretáva sa so ženami, pričom jeho putovanie nemá punc dramatickosti. Naopak, je úplne obyčajné. Režisér aj v tomto prípade ťaží z postáv a zo vzťahov medzi nimi. Pre jeho príbehy, ako sám hovorí, nie sú dôležité zlomové udalosti v živote človeka, ale to, čo je medzi nimi. Pretože hlavne to tvorí kostru života, "veľké" udalosti sú skôr výnimočné. A presne o tom rozprávajú aj Zlomené kvety. Vari pre Dona nie je dôležité odhaliť totožnosť matky jeho (hypotetického, ako ho sám nazýva) syna, ale jednotlivé stretnutia. Potvrdzuje to aj zábavná scéna v závere filmu, keď mladíkovi, o ktorom sa domnieva, že by to mohol byť jeho syn, kúpi sendvič. Zavŕšenie tejto scény prezrádzať nebudem, avšak to iba podtrháva režisérov minimalistický, no zároveň výstižný prístup k tomu, o čom rozpráva.


Každý kto už videl nejaký Jarmuschov film (vďaka minuloročnému Febiofestu, počas ktorého sa uskutočnila jeho retrospektíva následne opakovaná vo viacerých filmových kluboch, nám bola táto možnosť poskytnutá) sa mohol oboznámiť so štýlom tohto filmára. Veľmi jasne sa dali vysledovať jeho tematické okruhy, výstižné a zábavné dialógy, ako aj celkový špecifický autorský rukopis. V Zlomených kvetoch sa s týmto rukopisom stretávame opäť, či už na úrovni formálneho výrazu, ako aj dialógov. Opäť nachádzame aj tému disfunkčnej komunikácie, aj keď tentoraz nie tak silne akcentovanú. Môžeme však konštatovať, že Jarmusch sa neopakuje, jeho rozprávanie nie je nudné ani v tomto prípade. Prináša postavu, ktorú sme predtým v jeho filmovom univerze nevideli, aj keď má isté styčné body s niektorými hrdinami predchádzajúcich filmov. Aj toto je pozitívny jav na Zlomených kvetoch.
Jarmusch však nie je dokumentaristom. Je skôr pozorovateľom života a svojimi dielami stavia diváka do tej istej pozície, aj keď iba na dvoch rozmeroch filmového plátna. Jeho filmy sú vykonštruované, čo sa týka naratívnej štruktúry, napriek tomu sú však veľmi ľudské a prirodzené. Vyznačujú sa mnohými filmárskymi kvalitami, avšak stále zohľadňujú ľudský život, drobné, krásne momenty bytia. Zlomené kvety sú príbehom obyčajného človeka, ktorému sa vlastne nič mimoriadne neprihodilo (Don nezavrhuje možnosť, že syn vôbec neexistuje). Neznamená to však, že by diváka nudili. 
Zlomené kvety nie sú Jarmuschovým najlepším filmom. Rozhodne sa však v jeho filmografii (a dúfam, že ani v našej distribúcii) nestratia. Ponúkajú exkurz do sveta, ktorý je nám dôverne známy a blízky. Možno preto sú také zábavné, aj keď miestami melancholické či nostalgické. Zachytávajú každodennosť a obyčajnosť života, pričom však poukazujú na detaily a maličkosti, ktoré ho robia krásnym. Jarmusch teda ostal verný svojej koncepcii bez toho, aby sa zbytočne opakoval. A divák dostal príležitosť stráviť príjemné chvíle v kinosále pri sledovaní jeho počinu.
Text vznikol pre mesačník film.sk. Autorsky rozšírené a upravené.
Broken Flowers (USA, 2005, 105 min.) Réžia: Jim Jarmusch. Scenár: Jim Jarmusch. Kamera: Frederick Elmes. Hudba: Mulatu Astatke. Hrajú: Bill Murray, Jeffrey Wright, Sharon Stone, Frances Conroy, Jessica Lange, Tilda Swinton, Julie Delpy, Chloe Sevigny