Režiséra Emira Kusturicu netreba, myslím, slovenskému divákovi predstavovať. Od počiatkov svojej režisérskej kariéry v 80. rokoch sa vypracoval na jedného z najznámejších a najúspešnejších európskych filmárov súčasnosti. Jeho filmy si pritom vždy udržiavali pomerne vysokú latku kvality. Platí to o jeho raných filmoch ako Spomínaš na Dolly Bell, ako aj o dielach z 90. rokov (Arizonský Sen, Underground, Čierna mačka biely kocúr). Okrem Arizonského sna, nakrúteného v USA s americkými hviezdami Johnny Deppom a Faye Dunaway, sa vo svojich filmoch venuje vykresľovaniu života na Balkáne, jeho rôznorodým podobám a problémom: medziľudským vzťahom, rôznym polohám vojny, absurdnosti života (často vyhnanej do extrémov), ale aj komickým a tragickým podobám života ako takého. Všetky spomínané filmy uspeli u divákov, ako aj u mnohých festivalových porôt. Ako teda vyzerá posledný počin známeho režiséra?

Inžinier Luka (Slavko Stimac) odíde so svojou rodinou z Belehradu do opustenej obce niekde na konci sveta aby tu postavil železnicu a oživil tak kraj turistickým ruchom. Jeho syn Miloš (Vuk Kostic), ktorý hrá futbal a túži dostať sa do klubu Partizan Belehrad a manželka Jadranka (Vesna Trivalic), operná speváčka trpiaca zákernou alergiou na prach si zvykajú na život na vidieku, zatiaľ čo Luka dokončuje stavbu trate. Atmosféra však začne poriadne hustnúť, pretože sa blíži vojna. Jej vypuknutie na seba nenechá dlho čakať a poriadne zamieša kartami osudov jednotlivých postáv. Jadranka odíde s maďarským hudobníkom, Miloš, ktorého zobrali do Partizanu musí narukovať a Lukova dokončená trať slúži na prepravu zbraní a iného vojenského materiálu. Do toho sa ešte zapletie mladá moslimka - Sabaha (Natasa Solak), ktorá sa stane Lukovou "zajatkyňou". Miloša totiž zajali a Lukovi priviedli Sabahu, aby ju za neho vymenil. Samozrejme, Luka sa do nej zamiluje a vzniká tak pomerne komplikovaná spleť vzťahov a udalostí, ktorých rozuzlenie je v nedohľadne...


Väčšina Kusturicových filmov sa vyznačuje množstvom postáv, ktorých osudy sledujeme. Ako vidno z predchádzajúceho opisu deja, nie je tomu inak ani v prípade snímky Život je čudo. Skutočne, množstvo postáv, so svojimi individuálnymi, ale aj vzájomnými problémami tvoria zaujímavú sieť vzťahov a situácii, ktorá je nosnou konštrukciou filmu. Nesledujeme teda príbeh jedného človeka, ale viacerých postáv. Kusturica ponúka ďalšiu variáciu svojich obvyklých tém: láska, priateľstvo, vojna a podobne. Otázkou však je, či má ešte čo nové povedať. Či už okruh jeho tém nie je natoľko vyčerpaný, že jeho nový film nebude pôsobiť ako hra so situáciami a motívmi, ale už iba ako x-té omieľanie toho istého. O filme Život je čudo sa dá povedať jedno: je to tak, aj to tak nie je.
Režisér si od svojho posledného celovečerného hraného projektu Čierna mačka biely kocúr dal dlhšiu prestávku a Život je čudo nakrútil až po takmer siedmich rokoch. Možno práve dlhší odstup zachraňuje film od toho, aby nebol iba prázdnym vykrádaním seba samého. Snímka však pôsobí veľmi egocentricky, ba až narcisticky: Kusturica akoby sa príliš zahľadel do svojej predchádzajúcej tvorby a vytvoril z jednotlivých jej zložiek akýsi guláš. V tomto guláši nájdeme problém vojny (nazeraný však inak ako v Undergrounde), mystický symbolizmus Arizonského sna, živelnosť a absurditu Čiernej mačky, ako aj problematické dospievanie Dolly Bell. Tematicky sa možno až priveľmi pridržiava svojich predošlých diel, pričom akoby z každého vybral niečo a pozliepal to do jedného celku. Zaujímavé však je, že takýto postup funguje: nie dokonale, ale Život je čudo je stále atraktívny práve vďaka pomerne triezvemu prístupu k jednotlivým motívom. Hoci z filmu srší čistá Kusturicova zahľadenosť do seba, resp. do svojich filmov, pôsobí tu vskutku príťažlivo. Ľahkosť, s akou spája jednotlivé motívy, udalosti, scény a prechádza od štýlu Čiernej mačky k štýlu Arizonského sna je naozaj podmanivá.
Samozrejme, takýto postup nefunguje úplne stopercentne. V niektorých miestach si Kusturica predsa len neustriehol onú triezvosť a jeho egocentrizmus tak vytŕča možno až priveľmi. Ako príklad môžeme uviesť scénu s lietajúcou posteľou, až priveľmi evokujúcu už spomínaný symbolizmus Arizonského sna. Avšak zatiaľ čo v Arizonskom sne bola lietajúca ryba symbolickým leitmotívom tiahnucím sa celým filmom, v Život je čudo sa posteľ objaví iba v jednej scéne. Sama o sebe je táto scéna pekným rozuzlením predošlej situácie, avšak pre diváka znalého Kusturicovej tvorby bude pravdepodobne príliš okatá. Aj na tomto príklade sledujeme jednu vec príznačnú pre Kusturicov najnovší počin: zatiaľ čo každému svojmu predošlému dielu doprial akýsi vlastný štýl (aj keď je režisérov rukopis nezameniteľný), Život je čudo je akýmsi štýlovým "bastardom". 


Čo sa týka hereckých výkonov, tie sú priamoúmerné kvalitám scenára. Z hereckého ansámblu by som osobne vyzdvihol akurát Natasu Solak, ktorej Sabaha je pre mňa asi najzaujímavejšou postavou. Možno preto, že je najrozporuplnejšou: moslimka v prostredí nemoslimov, a navyše sa do jedného z nich aj zaľúbi. Cez jej kolegyňu v nemocnici sa nám pripomína jej pôvod, s ktorým sa ona sama vysporiadáva po svojom. Láska je pre ňu dôležitejšia než religiózne, alebo národnostné rozdiely tvoriace v danom období a lokalite značné bariéry medzi ľuďmi. Práve cez ňu Kusturica hlása svoje posolstvo, že dôležitejší sú jednotliví ľudia, ktorí sa majú radi a nie rozdielne skupiny ľudí brániace láske (žeby parafráza Rómea a Júlie?). Natasa Solak sa tejto postavy navyše chopila s ľahkosťou a jej výkon tak nepôsobí ani vo vypätých scénach pateticky, ale prirodzene. Ostatní herci podávajú vo svojich úlohách primerané výkony, ale vari nikto z nich už tak nevyčnieva ako práve Natasa.
Po formálnej stránke je snímka spracovaná naozaj kvalitne. Kamera Michela Amathieua ponúka krásne zábery prostredia malej obce, v ktorej sa dej odohráva, ako aj okolitej prírody. Pre mňa boli vskutku pôsobivé zábery zasneženej krajiny, na ktorej kamera v závere snímky zopár krát spočinula. Strih vhodne rytmizuje film. Zároveň udržiava aj plynulé tempo filmu, ktorému však občas hodí polienko pod nohy dramaturgia. No a na záver hudba je vhodne vybraná: miestami smutná, miestami veľmi veselá a živelná, miestami mystická.
Kusturicov nový film tak napriek viacerým výhradám dopadol pomerne dobre. Nie je to síce jeho najlepší film, avšak ponúkne pomerne solídnu zábavu počas takmer celej dĺžky (ktorá je, a to pozor, dve a pol hodiny). Takže ak sa chcete zasmiať, či naopak zarmútiť a zamyslieť, tento film je dobrou voľbou.
Život je čudo (Juhoslávia/Francúzsko, 2004, 154 min.) Réžia: Emir Kusturica. Scenár: Ranko Božić, Emir Kusturica. Kamera: Michel Amathieu. Hudba: Emir Kusturica, Dejan Sparavalo. Hrajú: Slavko Štimac, Vesna Trivalić, Vuk Kostić, Nataša Šolak, Nikola Kojo, Mirjana Karanović, Aleksandar Berček, Davor Janjić, Branka Katić, Branislav Lalević, Obrad Durović, Adan Omerović, Stribor Kusturica, Mirjana Veljkov, Dr. Nele Karajilić