Jednoduchý príbeh chlapíka, čo nemá nič a rád by viac, je jedným z tých, ktoré sa s pravidelnosťou kukania naťahovaných kukučkových hodín objavujú vo filmoch rôznej kategórie a rozpočtu. Povedzme, že Rocky Balboa sa pre chlapský „kariérny“ film stal obdobným archetypom, ako legendárna Popoluška pre tie ženské. Podobne ako mnohí ďalší, aj Shawn MacArthur nemá okrem uhrančivého pohľadu, chôdze klátivého jaguára a bitkárskeho talentu (tak trochu pestovanému) nič. Živí sa predajom iPodov a bizarných sequelov k hitovej sérii kníh Harry Potter typu "Harry Potter a hroch" po 20 dolárov za kus. Potom stretne Harveyho, ktorý sa tak trochu vyzná a pozná správnych ľudí a dohodne pár zápasov. A ten finálny je, ako inak, výrazne osobný.






 
Hodnotiť tento film a nezakopať ho z fleku pod čiernu zem nie je práve jednoduché. Obsahoval totiž momenty, ktoré by sa v rukách niekoho, kto je schopný vytvoriť súdržný a zmysluplnejší film, mohli stať skutočne zaujímavými. Kvázi novovlnistický, pseudodokumentaristický štýl snažiaci sa zachytiť život ulice, ukázať nóbl bary, ale aj ich protipóly, však v Život je boj nefunguje.
Pokusy narúšať zaužívané očakávania z bitkárskych filmov, underdog filmov, či „žiť svoj sen“ filmov vedú akurát k tomu, že postavy z času na čas hovoria a konajú záhadným a nevysvetliteľným spôsobom a viaceré scény vyznievajú umelo, neprirodzene. Miestami som sa márne snažila rozkľúčovať, či bezradnosť postávania a pokukovania Shawna alebo niektorého z „gangsta´s“ je zamýšľaná, alebo chudák herec práve netuší, ako by jeho postava mala reagovať, možno sa aj snaží o improvizáciu. Podobná otázka sa vynárala vo vzťahu k scénam stretnutí - či sa ten či onen nachádzal v parku aj z iného dôvodu než preto, že mu to zavelili (aby bolo správne svetlo). 



Keď si, napríklad, na imdb.com prezriete Channingov profil, zistíte, že chlapec vie udrieť i kopnúť, ale vo filme to najavo nedáva. Úprimne, celkom ma to potešilo, hoci si rada pozriem pekné choreograficky prepracované súboje, ideálne bez frenetického strihu, výrazných spomaľovačiek či (pekelných) zrýchľovačiek. Veď nemusí byť každý chlapec z „dediny“ Tony Jaa a bitka môže byť aj trochu „krčmovejšia“. Pardon, pouličnejšia. No aj voči tejto línii filmu u mňa už od skorých minút narastali výhrady, zmiernené poslednými dvoma stretnutiami.
Dva zo štyroch zápasov, dobre, dá sa. To, že neviem, prečo sa Shawn do toho dal a prečo pokračoval (potrebuje peniaze zjavne na niečo neznáme a neurčito konkrétne), dobre, poďme ďalej. Čo zamrzí viac, je, že nevyslovené okrídlené „Je len jedno pravidlo: žiadne pravidlá nie sú!“ zostalo na škodu filmu často príliš okato nevyužité. Prečo, keď mal zápasník voľnú ruku, jednoducho nepichol toho druhého do oka, alebo mu netresol do hlavy, nenahryzol ucho? Teda, som nežná, krehká a rada nakupujem v IKEA, ale keď už sa hráme na drsné a špinavé mesto, so štvrťami, odkiaľ radšej zdrhnúť bez zarobených peňazí než s guľkou medzi lopatkami..?


Na druhej strane, Život je boj má v sebe ešte aj niečo úprimne prosté, asi ako naozaj škaredé šteniatko s neuveriteľne rozkošným pohľadom. Niečo, čo v človeku prebudí akúsi nádej. Čo však z nej, keď aj tí, ktorí zvládajú naplniť podstatné meno „herec“, nevedia, čo hrajú a každý si v konečnom dôsledku robí, čo chce (a popritom hrá, resp. sa snaží hrať). Keď sem – tam len tak mimochodom zaznie niečo o niekoho minulosti, narážka na niekoho minulosť, a asi tak 2/3 postáv majú šajn, o čom je reč, no tá, ktorá by na to mala reagovať (nehovoriac už o divákovi), zjavne netuší.
Čo z toho, že Channing prvých pár sekúnd z každého záberu, v ktorom sa objaví, vyzerá priam katalógovo, keď celý zvyšný čas popiera fakt, že jeho postava kedysi chodila na výšku? Pozrite si radšej úprimné béčko s Van Dammom, keď bol ešte mladý, alebo, ak túžite po Channingovi, skúste G.I. Joa. Tam je polonahý Lee Byun-hun.
Fighting (USA, 2009, 105 min.) Réžia: Dito Montiel. Scenár: Robert Munic, Dito Montiel. Kamera: Stefan Czapsky. Hudba: Jonathan Elias, David Wittman. Hrajú: Channing Tatum, Terrence Howard, Zulay Valez, Michael Rivera, Flaco Navaja