V časoch, keď slovenskí scenáristi píšu „do šuflíka“ a na realizáciu svojich diel neraz čakajú roky, sa Slavene Liptákovej podaril pozoruhodný kúsok. V priebehu necelého roka sa do kín dostali hneď dva celovečerné hrané filmy, nakrútené podľa jej scenárov. Horlivosť, dávka šťastia a poriadny kus smoly – to všetko sa v jej prípade stretlo a z toho, čo mohlo byť základom solídneho umeleckého úspechu, zostal iba úspech štatistický. Tie dva pokusy neboli márne, skôr premárnené. A to zamrzí.





 Malé oslavy (2008) mali byť spoločensko-kritickou reflexiou súčasnosti, skĺzli však k ťažko akceptovateľnému sociálnemu fatalizmu. Režisérovi Zdeňkovi Tycovi sa z tohto materiálu nepodarilo vykresať postavy, s ktorými by sa divák mohol stotožniť. Podobne tézovitý a nedotiahnutý, hoci o niečo presvedčivejší, je výsledok spolupráce Liptákovej s režisérom Ivanom Vojnárom. Scenár Kvety sakury v roku 2005 získal Cenu Tibora Vichtu. Na jeho realizáciu sa podujal tvorca so skúsenosťou kameramana, dokumentaristu i autora výnimočných dlhometrážnych hraných filmov Cesta pustým lesem (1997) a Lesní chodci (2003). Projekt s pracovným názvom Kvety sakury sa nakoniec do distribúcie dostal pod šteklivejším titulom Ženy môjho muža.

Aj v tomto prípade ide o kritický obraz života v stredoeurópskom veľkomeste, tentoraz sústredený na chlad a prázdnotu v medziľudských vzťahoch. Znie to povedome? Áno, zopár filmových sond do problematiky medziľudských vzťahov sme tu už mali a zvyčajne toho veľa nevysondovali. Ženy môjho muža v porovnaní s domácim filmovým priemerom pôsobia o niečo naliehavejšie vtedy, keď disponujú tým, čo slovenským snímkam zväčša chýba.


„Schopnosť byť patetický, dramatické či dokonca melodramatické gesto“ -  týmito slovami Lubor Dohnal v rozhovore pre Film.sk pomenoval to, čoho je podľa neho v našom filme nedostatok. Pátos si vyžaduje odvahu a filmárske majstrovstvo, keďže ho treba dávkovať opatrne. Liptáková a Vojnár odvahu našli, a hoci nedokázali ustrážiť vnútornú jednotu celku, vytvorili množstvo silných momentov, pre ktoré sa návšteva kina oplatí. Nechýbalo veľa a výsledok mohol byť oveľa čistejší.
Ženy môjho muža trpia najmä prebytkom dejových línií a postáv. Mnohé z nich sú zaujímavé, no nemajú dostatok priestoru. Vojnár tento problém rieši filmovou skratkou. V niektorých scénach to zvláda bravúrne, komplikované vzťahové situácie dokáže vyjadriť v dlhých záberoch alebo naopak v strihových sekvenciách bez dialógov. Nakoniec sa však divák zrejme neubráni pocitu, že by o vedľajších postavách chcel vedieť viac. Príbeh ošetrovateľky Evy (Éva Bandor) a zomierajúceho dizajnéra Martina (Vladimír Dlouhý) by vystačil na samostatný film, takto sa musel vtesnať do niekoľkých obrazov.


Centrom, ku ktorému sa zbiehajú všetky línie snímky Ženy môjho muža, sú manželia Hodálovci. Vera (Zdena Studenková) bola kedysi hereckou hviezdou. Vo filme si však neškrtla už roky a aj medzi televíznymi moderátorkami patrí k druhej lige. S neúspechom a starnutím sa vyrovnáva ťažko. Energiu z nej odčerpávajú aj konflikty s manželom – podnikateľom Davidom (Martin Stropnický), ktorý, snáď v dôsledku uponáhľaného a vyprázdneného životného štýlu, trpí zvláštnou psychickou poruchou...
Fascinujúce postavy, bezchybný casting a herecké kreácie patria k silným stránkam filmu. Predovšetkým rola Very Hodálovej, ktorá bola Studenkovej ušitá na telo, v sebe skrýva nesmierny dramatický potenciál. Tvorcovia navyše rafinovane pracujú s prekrývaním postavy a jej hereckej predstaviteľky respektíve jej mediálneho obrazu a vytvárajú tak zvláštne napätie. Prilepená kriminálna zápletka a množstvo paralelných príbehov vzbudzujú dojem, akoby scenáristka a režisér svojim postavám neverili. Sústredenejšia forma by zložitosti a nosnosti charakterov Very a Davida iste zodpovedala viac, než takáto synkretická skladačka. Ženy môjho muža napriek výhradám nie sú prehrou. Na základe prvých odborných i diváckych ohlasov sa však zdá, že prijatie filmu bude rozporuplné.
Ženy môjho muža (SR/ČR/HU, 2009, 82 min.) Réžia: Ivan Vojnár. Scenár: Slavena Liptáková. Kamera: Vladimír Smutný. Hudba: Vladimír Martinka. Hrajú: Zdena Studenková, Martin Stropnický, Vladimír Dlouhý, Éva Bandor, Ľubomír Paulovič, Táňa Pauhofová, Jaromír Nosek, Anna Polívková, Magdaléna Bórová