Originálny názov tohto francúzsko španielskeho filmu, Nathalie..., odhaľuje falošnú identitu osoby, na ktorú poukazuje slovenský distribučný názov. Nathalie (Emmanuelle Béart), je falošné meno dievčiny, ktorú si v „súkromnom klube“ vyhliadla Catherine (Fanny Ardant) ako nástroj svojej bizarnej pomsty manželovi. Bernard (Gérard Depardieu) totiž zmeškal tajnú oslavu svojich narodenín s odôvodnením, že nestihol lietadlo z Zürichu. Ráno však Catherine našla v jeho odkazovej schránke poďakovanie od neznámej ženy za úžasný sex a tak. Okamžite jej bolo jasné, že Bernard je jej neverný a rozhodla sa jeho neveru odhaliť. Ženy v panike sú schopné urobiť skutočne všemožné kúsky, najmä pokiaľ ide o ich manželstvo. Catherine si najala Nathalie, aby Bernarda zviedla a zvádzala a všetko jej vyrozprávala, samozrejme, za poplatok. Udalosti sa však začnú vyvíjať smerom pre Catherine nie celkom želateľným..



Režisérka a spoluscenáristka Anne Fontaine rezignuje na psychologizáciu a necháva diváka sledovať v zásade banálnu historku, ktorá je v konečnom dôsledku o niečom inom a skrýva jedno zásadné prekvapenie. Miestami je však k divákovi príliš úprimná a neviem, nakoľko to bol úmysel, ale časť pointy začala výrazne presvitať už asi v polovici filmu. Tak trochu scenáristov a režisérku upodozrievam z podcenenia diváka, nakoľko už po veľmi elegantnom odhalení onoho „kto- s kým - kedy- ako“ cítili potrebu potvrdiť čitateľne naznačené. Pointa sa tak stráca postavenie bonusu, teda čohosi, čo filmu pridá na zaujímavosti. Stáva rovnocenným prvkom. 
Žena môjho muža však na pointe nestojí, nespolieha sa na jej sebestačnosť. Centrom filmu je konanie postáv, ich (i)racionálna motivácia pričom ústrednou dvojicou sa v konečnom dôsledku stávajú Catherine a Nathalie a ich herecké predstaviteľky. Fanny Ardant a aj Emmanuelle Béart sú nielen krásne ženy, ale na plátne neuveriteľne ladia a ich herecká charizma vystihuje vnútornú rozpoltenosť vzťahu postáv: spojenkyne, ale aj sokyne. Schizofrénnosť vyplývajúca tak trochu aj z Catherininej nerozhodnosti, čo vlastne od Bernarda chce, poznačuje viaceré momenty filmu. Napokon vyvoláva dojem snovosti, vizuálne podporený špinavosťou obrazu, výraznými zrnami a len o málo mäkším svetlom než je to prirodzené. 


Priznávam, šla som do kina s úzkou dušičkou, nakoľko Žena môjho muža má rok výroby 2003. Takto neskoré uvedenie filmu mi zostáva záhadou, nakoľko na filme nie sú viditeľné žiadne výraznejšie problémy či už s produkčnou alebo postprodukčnou časťou. Dali by sa vytknúť niektoré nelogické zatmievačky a roztmievačky, pre ktoré sa mi nepodarilo nájsť opodstatnenie, alebo asi dva príliš razantné zvukové strihy. Ale to rozhodne nebolo dôvodom trojročného odstupu, ktorý podľa mňa filmu ublížil. Predsalen, tri roky sú dosť dlhá doba a Žena môjho muža, nech sa na ňu akokoľvek príjemne pozerá, nepatrí medzi nadčasové filmy.
Žena môjho muža nie je prevratný film. Je však celkom príjemný na pozeranie, hoci myslím, že súkromie obývačky mu pristane rovnako dobre ako kino. Patrí k filmom, ktoré nesľubujú veľa. Anne Fontaine ako režisérka ostáva v úzadí, čo však neznamená, že by sa film rozpadal v dôsledku jej neprítomnosti. Jednoducho necháva (skoro) všetko na príbehu. Zopár, z hľadiska tohto filmu, formálne odvážnejších scén vyhradzuje pre Emmanuelle Béart tancujúcu okolo tyče a iné scény zvádzania. Využíva veľkú výhodu francúzskej kinematografie spočívajúcu v silných hercoch, ktorí dokážu zladiť svoje osobnosti a svoje herectvo tak, že sa vzájomne neoslabujú. Takéto herectvo aj pri zdržanlivej réžii dokáže utiahnuť film.
Nathalie... (Francúzsko/Španielsko, 2003, 100 min.) Réžia: Anne Fontaine. Scenár: Jacques Fieschi, Anne Fontaine, Francois-Olivier Rousseau. Kamera: Jean-Marc Fabre. Hudba: Michael Nyman. Hrajú: Fanny Ardant, Emmanuelle Béart, Gérard Depardieu