Ústredným motívom debutovej (a hneď benátskym Zlatým levom ocenenej) snímky Lorenza Vigasa Castesa je neobvyklý vzťah. Vzťah muža a chlapca, ktorí by mohli byť otcom a synom – a chvíľami skoro aj sú. Vzťah, o ktorom si bude divák myslieť každú chvíľu niečo celkom iné. Zďaleka je veľmi civilná, možno priam nenápadná snímka, ktorá na to, aby zanechala dojem výnimočnosti potrebuje čas a trpezlivosť.

Na prvý pohľad je Armando ničím z davu nevyčnievajúci päťdesiatnik, ktorý žije stereotypným životom na predmestí venezuelského Caracasu. Má však svojskú „záľubu“ - na ulici si náhodne vyberá mladých chlapcov, ktorí sa potom za finančnú odmenu stávajú objektmi jeho netradičných sexuálnych chúťok. Lákavé šušťanie bankoviek obvykle na výrastkov z robotníckej triedy funguje ako zaklínadlo. Iba Elder je iný - hneď na prvom „rande“ Armanda napadne a olúpi. Prekvapivo sa ich vzťah týmto nekončí, ale, naopak, začína. Armando sa totiž nevzdáva a drzého adolescenta vyhľadáva opäť. Na jeho nadávky a zastrašovanie odpovedá dlaňou plnou bankoviek...
KINEMAVIDEO4008.
Čo sa začína ako nevyrovnaný pomer sexuálneho predátora a jednoduchého oportunistu, začne sa rýchlo posúvať skôr do roviny vzťahu „otca“ a „syna“. Armando Eldera ťahá zo šlamastík, lieči po pouličných bitkách, kupuje mu obedy, večere aj vytúžené auto. Čo však môže na oplátku Elder dať Armandovi? A čo po ňom vôbec Armando v skutočnosti chce?

Príbeh síce sledujeme z pohľadu Armanda (často kamera sníma dianie priamo z perspektívy jeho zátylku), k pochopeniu jeho konania nám to však príliš nepomáha. Odhaľuje sa nám len pozvoľna, postupne a v náznakoch - a práve snaha porozumieť mu je, napokon, asi najsilnejším ťahúňom divákovej pozornosti. Armando je, skrátka, znepokojivý, tušíme, že má v skrini pár ohavných kostlivcov, ťažkých tráum či komplexov, ktoré ho museli silno poznamenať. Mladý Elder je naproti nemu síce oveľa živší a aktívnejší, ale zároveň aj pomerne čitateľný a predvídateľný (i keď nejaké tie prekvapenia v talóne predsa len má).
Najzaujímavejším prvkom v snímke je určite ich vzájomná dynamika, ktorá sa neustále mení. Ťažisko ich vzťahu sa posúva z jednej strany na druhú a divákove dojmy sa tak budú taktiež prudko meniť – to, čo sa začína ako nechutné vykorisťovanie, stáva sa odrazu šľachetným mentorstvom, len aby sa následne zmenilo na....a tak ďalej.

No hoci je aj tajomnosť postáv filmu Zďaleka jasným zámerom (a vlastne aj kľúčovým predpokladom k tomu, aby fungoval), vzniká tu tiež priestor pre divácky nie príliš vďačný paradox – nahliadame síce Armandovi a Elderovi do toho najintímnejšieho intímna, zároveň nám však stále ostávajú celkom vzdialení a cudzí. Sledujeme ich naozaj „zďaleka“ a možno skôr zo zdvorilej zvedavosti, než úprimného záujmu. Film nám preto aj pri emotívnom rozuzlení môže pripadať tak trochu chladne vykalkulovane.
Zďaleka má ale ešte aj inú hodnotu, dalo by sa povedať, že priam celospoločenskú. Tú však asi dnes už veľká časť európskych divákov nemôže celkom doceniť . Téma homosexuálneho vzťahu nám už predsa len na plátnach filmových klubov stihla trochu zovšednieť, prestávame ju postupne vnímať ako trúfalú, odvážnu, tabuizovanú - čo je v podstate dobre. Venezuela, kde film Zďaleka vznikol, je však jednou z najmachistickejších juhoamerických spoločností a fakt, že tam Lorenzo Vigas Castes takýto film nie len nakrútil, ale ešte s ním aj uspel na prestížnych svetových festivaloch je rozhodne veľká vec.
Desde allá (Venezueal/Mexiko, 2015, 93 min.)Réžia: Lorenzo Vigas. Scenár: Guillermo Arriaga, Lorenzo Vigaz. Hrajú: Alfredo Castro, Luis Silva, Jericó Montilla