Do Juraja Lehotského sa po ohromnom (a nielen Slovenskom) úspechu Slepých lások vkladali veľké nádeje. Bohužiaľ svojím novým hraným filmom Zázrak nádej prestúpila do sklamania z režisérovej premárnenej šance potvrdiť pozíciu medzi súčasnými najvýnimočnejšími Slovenskými tvorcami. Pritom po tom čo sa Slepé lásky dostali na festival Cannes, dokonca si odniesli cenu CICAE, mal ako sa hovorí „našľapnuté“ na pozornosť svetového publika. Stačilo neurobiť chybný krok. Tým sa v prípade jeho novinky stal presun k hranému filmu.

KINEMAVIDEO1859.
Sľubné začiatky, trpké vytriezvenieKu koncu prvej dekády nového milénia sa v našej distribúcii začali objavovať kvalitné slovenské dokumenty. Stalo sa doslova pravidlom, že čo film to ďalšie nadšené potešenie. Medzi fanúšikmi filmu sa začali rodiť nové nádeje navodzujúce eufóriu z toho, že sa naša kinematografia posúva tým správnym smerom. Hovoriť o novej vlne bolo síce predčasné, avšak spomínaní dokumentaristi niektorými prvkami spĺňali charakteristiky rodiaceho sa hnutia. To čo predurčilo ich filmy k všeobecnému úspechu boli práve zložité až beznádejné podmienky Slovenskej produkcie. Nízke rozpočty, ktoré nedovoľovali hviezdne (no často príliš expresívne a divadelné) herecké obsadenie a všeobecná depresia dali vzniknúť dokumentom zachytávajúcim surovú realitu veľmi citlivým a najmä autorským spôsobom. Vrcholom sa stali roky 2008 – 2009 kedy boli nakrútené filmy ako: Osadné, Hranica, Ako sa varia dejiny, Ďakujem, dobre (prvá verzia!) a samozrejme Slepé lásky. Debutový celovečerný film Juraja Lehotského vtedy zožal najviac úspechov (porovnateľnej pozornosti sa dostalo azda len krátkometrážnemu študentskému filmu Mira Rema Arsy-Versy). Sú to možno ony, kto Lehotského presvedčili, že „má na viac“ a mal by vyskúšať hranú produkciu. Akoby uveril tomu, že v menej populárnom dokumentárnom žánri dosiahol maxima a stanovil si ďalšiu métu divácky populárnejšieho hraného filmu. Tento prechod však len poukázal na režisérove nedostatky. Súčasne (snáď len na dobu krátku) pochoval to čo bolo na Lehotskom výnimočné. Jeho Zázrak jednoducho dopláca na snahu byť za každú cenu svetový a „cool“. Originálny tvorca zdá sa, zabudol na pravidlo, že globálny úspech nezaručuje len dodržiavanie aktuálnych kinematografických trendov, ale aj určitá miera originality a nezameniteľnosti. Na Zázraku sa tak vlastne paradoxne podpísala väčšia miera produkčnej slobody spojená s vyšším finančným rozpočtom, očakávaniami a tomu zodpovedajúcej zodpovednosti. Pretože ako som naznačil boli to nízke rozpočty, ktoré dovoľovali väčšiu mieru tvorivej slobody.

Festivalové filmyLehotský si teda namiesto budovania vlastného štýlu zvolil osvedčenú formu (sociálnu drámu), ktorá už dlhé roky zaberá na „festivalových divákov“. Lenže na to aby z tohto stále početnejšieho zástupu naturalistických filmov nejaký mohol vyniknúť, potrebuje film na jednej strane určitú špecifickosť, charakteristickú pre krajinu v ktorej vznikol, a na strane druhej musí byť dokonalo natočený. Ani jednu z podmienok bohužiaľ Zázrak nespĺňa. T.j. nie je tu prítomné nič čo by svetového diváka nútilo povedať „Toto je slovenský film“, prípadne (to však už vyžaduje početnejšiu filmografiu) „Toto je Lehotského film“. Tak ako si to hovoríme pri produkcii Rumunskej, Maďarskej, alebo konkrétne pri štýle niektorých ich tvorcov. Druhým problémom je, že na to aby diváci mohli veriť pozorovateľskému štýlu filmu, teda nechať sa pohltiť filmom a poddať predstave, že sledujeme „skutočný život“ (čo je hlavná ambícia festivalových sociálnych drám) je potreba vytvoriť tzv. „ilúziu reality“. Jej vybudovanie a udržiavanie vyžaduje neuveriteľnú režisérsku zručnosť (porovnajte si Zázrak s filmami bratov Dardenovcov) a vylučuje akékoľvek chyby a zaváhania. Pri snímkach tohto typu sa skrátka nesmie chybiť inak divák z ilúzie vypadáva a uvedomuje si, že sleduje len vymyslený príbeh. Logicky sú potom jeho emócie menšie, nedokáže sa stotožniť s problémami a film nedosahuje požadovaných účinkov. Scenár si za žiadnych okolností nesmie dovoliť tézovitosť, viditeľné nepravdepodobné konštrukty ani žiadne herecké zaváhanie.

Zázrak takmer vo všetkých týchto sférach zlyháva. Takže: Napriek tomu, že voľba neherečky Moniky Bendulovej sa zdá byť vynikajúca (naturalistickosť posilňuje jej rečová vada), jej výkon padá kvôli hereckému partnerovi, pretože ten je z profesionálnych kruhov (a to doslova z tých najlepších). Ich spojenie sa potom stáva absolútne nefunkčné a strháva na seba pozornosť (čím ruší dojem "reality"). Vyčítať filmu absenciu akejkoľvek inovatívnosti, ktorá by ho posunula ďalej do sveta a nerobila ho len priemerným európskym artom, dokazuje aj samotný námet. Ten je nudný, predvídateľný a vlastne nezaujímavý. Samozrejme rovnako aj spracovaný. Pri sledovaní ostáva len pocit, že sledujeme niečo, čo sme už vlastne stokrát videli. K divákovi svetového publika sa tak nedostáva žiadna "unikátnosť" podobná tej zo Slepých lások a Zázrak sa stáva len ďalším kúskom v jeho festivalovom programe, ktorý po sa po pár dňoch vytratí z pamäte s ostatnými priemernými filmami. Zázrak (SR/ČR, 2013, 78 min.)Réžia: Juraj Lehotský