Karel Vachek je autorom filmov Moravská Hellas (1963), Spřízněni volbou (1968) ale najmä komplexnej politicko-spoločenskej analýzy Malý kapitalista, ktorá je koncipovaná ako tetralógia - Nový Hyperion aneb Volnost, rovnost, bratrství (1990-92, 200 minút), Co dělat? (Cesta z Prahy do Českého Krumlova aneb Jak jsem sestavoval novou vládu.) (1993-96, 215 minút), Bohemia docta aneb Labyrint světa a lusthauz srdce. (Božská komedie) (1997-2000, 255 minút) a Kdo bude hlídat hlídače? Dalibor aneb Klíč k Chaloupce strýčka Toma (2001-2002, 240 minút). Komplikované názvy prezrádzajú autorove inšpirácie i ciele.

Fyzicky i na poznanie reálií náročné, miestami nezvládatelné opusy o formujúcej sa mladej Českej republike dnes strieda minutážou (na Vachkove pomery) strohý, veľmi osobný film - Záviš, kníže pornofolku pod vlivem Griffithovy Intolerance a Tatiho Prázdnin pana Hulota aneb Vznik a zánik Československa (1918 -1992)


Vachkovým porevolučným filmom nechýbala autorská občianska zaangažovanosť, nazeranie za steny a zachádzanie do medzisvetov, ktoré sofistikovanými mechanizmami riadili spoločnosť. Komplikovaná výstavba, viazanie motívov, neustále priame ovplyvňovanie deja, absurdné asociácie a plejády rečníkov, ktoré sa s ťažkosťami snažili odpovedať na autorove otázky. Rukopis, podľa ktorého je Vachka rozpoznať, vo filme Záviš, kníže pornofolku neopúšťa, ale aj opúšťa. Formálne stále vstupuje do obrazu, priamo sa podieľa na udalostiach, volí cynické miesta, motívy (zvierací cintorín, paradajková vojna, trojnohý pes) a komplikovaný názov, ale osobné znechutenie politikou ho núti k intímnejšej spovedi. Opúšťa širokospektrálnosť, s ktorou celé roky nazeral a analyzoval Českú spoločnosť a obracia sa skôr do seba. Komediálnym, až karikujúcim spôsobom zhadzuje samého seba ako starého senilného deda, ktorý viackrát rozpovie príbeh o Eduardovi Benešovi (ktorý ako malé dieťa zachránil svojim rodičom život), aby sa uistil, že ho diváci a poslucháči počuli.
Film začína v posluchárni FAMU, kde Vachek prednáša študentom svoje teórie, poznatky a postrehy.. Teorie hmoty (Herman a synové, Praha 2004) je autorovo filozofické dielo, v ktorom sa snaží sformulovať vlastné systémy a pochody chápania histórie a sveta. Kniha však zodpovedá na málo otázok, miesto toho si pýta ďalšie odpovede, Záviš tak môže byť jej dopovedaním, uchopením, návodom na čítanie, alebo môže byť celovečernou prednáškou, v ktorej Vachek vystupuje z akademickej pôdy a prehovára k ľuďom bez ohľadu na akademickú príslušnosť. 


Vďaka identite senilného mrzutého seniora, ktorú na seba Vachek od začiatku vzal, nie je dôležité, že sa z prednášajúceho niekedy mení na kazateľa. Dovolím si povedať, že Záviš je podarenou dokumentárnou komédiou, ktorou autor demýtizuje seba aj svoj rukopis. Obsah si však úzkostlivo stráži a váži. Zvládnuteľná metráž filmu je dôsledkom monológu Vachka, ktorý si tentoraz neberie na pomoc oponentov do dialógu, či diskusie. Možno mu ako autorovi vytknúť, že nepozná hranice sebastrednosti a väčšinu filmu odtiahne sám, ale pri tak osobnej výpovedi ho nikto nemôže zastupovať v tlmočení vlastných myšlienok.
Záviš, kníže pornofolku pod vlivem Griffithovy Intolerance a Tatiho Prázdnin pana Hulota aneb Vznik a zánik Československa (Česká republika, 2006, 147 min.) Réžia: Karel Vachek. Scenár: Karel Vachek. Kamera: Karel Slach, Martin Řezníček, Jiří Rolínek. Hudba: Milan Záviš Smrčka (piesne). Hrajú: Michael Antony