Začiatkom roku 1945 sa odohral v Tichom oceáne krvavý konflikt o strategický ostrov Iwo Jima. Americké jednotky sa vylodili na pevnine, aby vzápätí bojovali dlhé týždne proti dobre opevnenej japonskej armáde v najväčšej pozemnej operácii v Pacifiku. Zopár dní po vylodení a dobití určitej časti ostrova vzniká fotografia na vrchole kopca Suribachi. Zachytáva skupinu vojakov vztyčujúcich americkú vlajku. Následne sa spravodajskými kanálmi dostáva do americkej tlače a vyvoláva veľký záujem verejnosti. Ohlas aký sa fotografii dostane, využije armáda a podujme sa angažovať dotyčných vojakov na kampaň s cieľom získať peniaze zo súkromných zdrojov pre vojnové účely.

Základná téma filmu by sa dala zhrnúť v jednoduchej otázke: kto sú títo bezmenní vojaci? Jednoduchý nápad - pátrať po anonymných účastníkov bojov, sa stal námetom pre film. Eastwood sa však nezameriava len na ich pôsobenie na Iwo Jime, ale ponúka pohľad na ich životy, aj po vojenskej operácii. Vďaka náhode sa z obyčajných vojakov stávajú národní hrdinovia a v očiach americkej verejnosti symbolizujú víťazstvo. Ako sa vysporiadajú s novou pozíciou, keď spomienky na vojnové udalosti zostávajú v živej pamäti?  


Pri v poradí druhom filme Listy z Iwo Jima, ktorý sa snaží ponúknuť pohľad z opačnej strany, je mierne zlyhanie tvorcu pochopiteľné. Relatívne skúsený režisér nedokázal prekonať kultúrnu bariéru a budovanie charakterov Japoncov pôsobí plocho a schematicky. K čomu dopomohla neschopnosť viesť hercov a niekedy nechcene smiešne odbočky, ktoré akoby mali zdôrazňovať, že príslušníci ďalekého ostrovného národa niekde v Ázii, nie sú len bezcitné stroje na zabíjanie. Pri Zástavách našich otcov sa Eastwood pohyboval v kultúrne blízkom prostredí a tak sa dalo očakávať, že výsledok bude lepší. No očakávanie sa žiaľ nenaplnilo. 
Samotný námet neponúka žiadny priestor pre výraznejší dramatický konflikt. Neexistujú tu rozpory napríklad medzi veliteľom a vojakmi. Nestretneme tu ani žiadnu negatívnu postavu a tie potenciálne (rozumej Japonci) sú pred divákom väčšinou dokonale ukryté. Je potešujúce, že tentoraz sa téma patriotizmu skoro úplne vytratila. Film skrátka zobrazuje obyčajných ľudí bez falošného pátosu a nebráni sa ani tienistým stránkam vojnovej histórie. Na druhej strane sa tým vytratilo akékoľvek napätie prameniace z vojnovej situácie.


Podobne ako v Listoch z Iwo Jima sa ani tu masových scén bojov (až na malé výnimky) nedočkáme. Hneď v úvode sú síce efektné scény vylodenia, no tie zakrátko skončia a v druhej polovici filmu sa objavia len zriedkavo vo forme krátkych prestrihov. Teda akcie je poskromne a dôraz sa kladie hlavne na osudy trojice vojakov počas ich propagačnej kampane v Spojených štátoch.  
Zástavy našich otcov tak nepoukazujú len na odvrátenú stranu vojny priamo v jej podstate. Odkrývajú hlavne vnútornú dilemu človeka, ktorý prežil vojnové peklo a náhodne sa stáva v očiach verejnosti hrdinom. Eastwood tak vytvára kontrast medzi situáciou prežitia radového vojaka na bojovom poli a nie celkom oprávnenej slávy jednotlivca. Tiež odhaľuje menej známu tvár vojnovej propagandy, ktorá sa už v štyridsiatych rokoch minulého storočia vyznačovala prepracovaným marketingom, akoby importovaným priamo z Hollywoodu. 


Zástavy našich otcov nemajú lineárny dej a sú rozčlenené do troch časových rovín. Prvá je zo súčasnosti (starý veterán spomínajúci na minulosť), ďalšia zaznamenáva boje na ostrove a posledná udalosti z amerického turné hrdinov. Problém ani tak nespočíva v tom, žeby takáto štruktúra bola nezrozumiteľná - je jednoducho rušivá. Eastwood zbytočne prerozprával nelineárny príbeh cez retrospektívy. Chýba akýkoľvek význam narúšania filmového rozprávania a prítomnosti prvej časovej roviny. Dôsledkom toho je, že film obsahuje niekoľko naozaj bezúčelných a tým aj nudných pasáží.
No napriek všetkým výhradám pokladám Zástavy našich otcov spôsobom spracovania témy, za zaujímavejší titul ako Listy z Iwo Jima, pretože výraznejšie presahujú už tak dosť vyčerpaný žáner vojnového filmu. Zástavy pôsobia viac ako snaha o autentickú rekonštrukciu historických udalostí než klasická vojnová dráma, čo sa ale neodzrkadlilo na formálnom spracovaní. V tom len pokračuje v línii svojich predchodcov.  
Oba filmy o bojoch na ostrove Iwo Jima sú dôstojným pomníkom obetiam druhej svetovej vojny. No to na dobrý film bohužiaľ nestačí. Aj keď sa zdá, že Eastwood má snahu odmýtizovať obraz amerického heroizmu, robí to teraz povrchnejšie, ako v „japonskom“ pokračovaní. Ak by tento film vznikol o pár desaťročí skôr, mohol byť výnimočným dielom. Ale v súčasnosti neprináša nič nové. A napokon univerzálne posolstvo o tom, že vo vojne nie je víťazom nikto, je síce naliehavé, no už toľko krát prevarené, že vyznieva naprázdno. 
Flags of Our Fathers (USA, 2006, 132 min.) Réžia: Clint Eastwood. Scenár: William Broyles Jr., Paul Haggis. Kamera: Tom Stern. Hrajú: Ryan Phillippe, Jesse Bradford, Adam Beach, John Benjamin Hickey, John Slattery, Barry Pepper, Jamie Bell.