Niekto dúfal, niekto sa obával. Niekto veril, niekto pochyboval. Stalo sa: najväčšie súčasné hviezdy kung-fu filmov sa stretli pred tou istou kamerou a skončili na tom istom celuloidovom páse, zabalenom v puzdrách s nápisom “Forbidden Kingdom”, čiže Zakázané kráľovstvo.

Hrdinom príbehu je mladý zanietený fanúšik kung-fu filmov Jason, ktorý sa vďaka nešťastnej náhode a mocnej čarovnej palici dostane do mýtického sveta, odkiaľ sa môže vrátiť len tak, že palicu vráti jej právoplatnému majiteľovi – Opičiemu kráľovi. Čoskoro sa okolo neho pozliepa chabá družina – večne opitý učenec, zväčša protivný mních a sexi sirota s pomstiteľskými chúťkami (nie, vážne...).
                 


Ako to teda dopadlo? Každopádne to bol zaujímavý zážitok. Už dávno som z kina neodchádzal s takými rozporuplnými pocitmi a dojmami:
Úľava. Nebolo to vôbec také zlé, aké to mohlo byť. Aby sme veci uviedli na pravú mieru, tento film je v prvom rade rozprávka a v druhom rade veľkolepá výkladná skriňa choreografického umenia Woo-ping Yuena (iné práce: Tiger a drak, trilógia Matrix, oba diely Kill Billa atď.). Najlepšie sa pozerá očami asi dvanásťročného diváka, čo však bohužiaľ pre mnohých z nás môže byť problém.
Sklamanie. Hlavne kvôli tomu, že režisér Rob Minkoff (Leví kráľ, Stuart Little) a scenárista John Fusco (Mladé pušky, Prasiatko Babe) až šokujúco rezignovali na akúkoľvek invenciu či vôbec substanciu, pokiaľ ide o príbeh. “Dej” snímky tvorí séria vsuviek medzi bojovými scénami, ktorá sa odvíja absolútne lineárne a v znamení tých najotrepanejších klišé. V materiáloch o snímke sa spomínajú paralely s pôvodným, inak košatým a komplikovaným románom o Opičom kráľovi “Cesta na západ” zo 16. storočia. Nuž, keby som bol duchom Opičieho kráľa, určite by som sa od akýchkoľvek podobných asociácií dôrazne dištancoval. Najmä po závere, keď vyjde najavo, že sa teda naozaj ani náhodou nekoná žiadne prekvapenie, pôsobí celá postupnosť neobyčajne prázdno a chudobne. Ale musím pripustiť, že niekomu, kto nikdy predtým nevidel žiadny film a nečítal žiadnu knihu, by tento príbeh mohol pripadať zaujímavý a azda aj napínavý.


Skepsa. Podobná cieľová skupina je pochopiteľne značne obmedzená, a preto pochybujem, že by sa tvorcovia Zakázaného kráľovstva orientovali práve na ňu. Je naozaj ťažké tipnúť si, na koho mal onen ne-príbeh zabrať. Občasné náznaky nadhľadu alebo sebairónie – najmä v tréningových scénach – sú príliš ťarbavé na to, aby tvorili zmysluplnú vrstvu diela. Moja hypotéza je, že sa režisér so scenáristom jednoducho rozhodli sústrediť na deti a opiť ich rožkom – presnejšie povedané, veľkolepou scenériou, rinčaním mečov a ligotom skutočne bohatých kostýmov.
Podráždenie. Kostýmy niektorých postáv sú fakt na hranici bizarnosti (najmä Nefritový vojvodca oblečený do čínskych peračníkov a Tichý mních zamotaný do asi hektára posteľnej plachty), ale samy o sebe predstavujú len slabý iritant v porovnaní s predstaviteľom mladého Jasona Michaelom Angaranom. Závan Karate Kida v jeho podaní statočne lezie na nervy. Je to presne ten typ váhavého mladíčka, ktorému má asi každý chuť jednu vraziť - čo je vzhľadom na zápletku filmu v poriadku. Problém je, že po nevyhnutnej zázračnej premene na “pokojamilovného bojovníka” je v novej polohe otravne mdlý a nepresvedčivý.


Nasýtenie. Niekomu môžu prekážať aj trikové prvky v bojových sekvenciách, ktoré tvoria jeden z kontroverznejších aspektov filmu. Kung-fu puristi by isto radšej videli viac “surových” súbojov bez poletovania na káblikoch pred dokresleným pozadím. V rámci témy je však podľa môjho názoru voľné poňatie fyziky či fyziológie úplne v poriadku a treba uznať, že nielen choreograf, ale aj kameraman, strihač a kaskadéri sa v bojových scénach s chuťou vybláznili.
Úcta. Akčným scénam pochopiteľne kraľujú obaja veteráni “ázijských okopávačiek”. Jackie Chan aj Jet Li dostali dosť priestoru na predvedenie svojich typických ťahov a ich vzájomný súboj z úvodnej časti sa do histórie žánru zapíše so cťou. Mimochodom, pred filmom som bol pomerne zvedavý na to, ktorý z hercov bude uvedený v úvodných titulkoch ako prvý; tvorcovia túto dilemu vyriešili celkom vtipným kompromisom.


Ľútosť. Jackie Chan ale má už 54 rokov a 45-ročný Jet Li tiež nepatrí medzi najmladších. Na oboch jasne vidno, že majú najlepšie roky za sebou, a to napriek stále solídnym fyzickým výkonom, ktoré podávajú. Najmä Jackie, ktorý kedysi sršal energiou, vitalitou a výbušnou pohyblivosťou, pôsobí staro a unavene. Jeho postava v tomto filme má síce byť pokojnejšia a uvážlivejšia než je zvykom, no na pokojného a uvážlivého Jackieho si ja osobne budem musieť zvyknúť. A nie som si istý, či si vôbec naňho zvykať chcem. Tváre z plátna nám vždy pripomínajú naše vlastné starnutie; u niekoho, koho imidž je založený na fyzickej zdatnosti, je táto pripomienka obzvlášť nemilosrdná.
Zvedavosť. Nemôžem si ale pomôcť – stále mi vŕta v hlave: kto príde po nich? Hlboký prienik do euroamerickej filmovej kultúry sa podaril len hŕstke ázijských hercov, a to práve hlavne cez kung-fu filmy. V súčasnosti sa zdá, akoby bol tento žáner skôr príťažou (sám Jackie Chan sa sťažuje na to, že talenty z ázijských krajín dostávajú spoza Pacifiku dosť jednotvárne ponuky). Opačný vplyv sa tiež nedá poprieť: bojové filmy, či už s “oblekovou” alebo “kostýmovou” príchuťou, strácajú tým, že sa v nich objavujú dookola tie isté tváre. Bude zaujímavé sledovať, kto tento začarovaný kruh nakoniec prelomí. Našťastie máme v Kineme aj ozajstných expertov na Áziu, nielen laikov ako som ja :-) a tí majú určite zopár tajných tipov...
The Forbidden Kingdom / Gong fu zhi wang (USA/Čína, 2008, 113 min.) Réžia: Rob Minkoff. Scenár: John Fusco. Kamera: Peter Pau. Strih: Eric Strand. Hudba: David Buckley. Hrajú: Jackie Chan, Jet Li, Collin Chou, Liu Yifei, Li Bing Bing, Michael Angarano, Morgan Benoit, Wang De Shun, Liu Xiao Li