Bolo to 3. apríla 1882. V St.Joseph v štáte Missouri Robert Ford zabil Jesseho Jamesa. Od chrbta. Jeho motívom nebola sláva či peniaze. Ruku mu viedol prachobyčajný strach o vlastný život. Ale prečo to bol práve on, kto to ráno stlačil spúšť, keď aj iní sa ho báli alebo túžili po odmene vypísanej na jeho hlavu? Jesse bol počas svojho života vlakový lupič a vrah, člen James-Youngerovho gangu. Nedlho po jeho smrti zostal len mýtus, otec troch detí (hoci v skutočnosti boli len dve), manžel. Zastrelený od chrbta. Zbabelcom Robertom Fordom.

                             


Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom nie je western o budovaní mýtu. Na myseľ mi ide slovné spojenie dekonštrukcia vybudovaného mýtu alebo jeho relativizácia. Ako to? Nosnými charaktermi sú, ako naznačuje už samotný názov filmu Jesse James (Brad Pitt) a Robert Ford (Casey Afflack), ktoré sa postupne odhaľujú. Jesse ako už legenda, Robert ako ten, kto stál vždy mimo, vždy opomenutý, stále dieťa. Paradoxne, je to aj on a najmä on, kto vo filme buduje auru Jesseho. Pozná jeho zranenia, jeho jazvy. Obdivuje ho. Nachádza dôvody, prečo by ho mal Jesse brať do úvahy. Jeho obdiv hraničí s posadnutosťou k nedosiahnuteľnému objektu túžob. A je to práve on, kto Jesseho zabije. Postupne budovaný vzťah, alebo skôr snaha, vrcholí v násilnom akte. A tu prichádza ďalší paradox. Čin, ktorý mal Roberta etablovať ako legendu spätne mytologizuje Jesseho a on sám upadá do pohŕdania a napokon do zabudnutia. 


“Budovanie” a “akt” sú v zásade celkom výstižné na pomenovanie dvoch častí, na ktoré sa film rozpadá. Zaujímavé je, že každý zo segmentov by vystačil na samostatný film, čím nenarážam len na dĺžku 160minút. Prvá jeden a pol hodina sa odvíja v pomalom tempe podriadenom zvláštnej poetike, senzualite. Jej meditatívnosť podporuje nielen fakt, že v snímaní prevládajú celky a veľké celky, relatívne dlhé trvanie záberov, ale pripájajú sa aj interpunkcie v podobe panorám hôr, no najmä poľa s klasmi, ktoré časom získava na akejsi podprahovej zlovestnosti. Posledná asi hodina, počínajúc “uväznením” Roberta a jeho brata Charlieho (Sam Rockwell) v Jesseho dome, je vyvrcholením par excellance. Napätie, ktoré dovtedy občas presvitlo spod povrchu dostáva zelenú. Už dialóg pri večeri je súbojom troch mužov plných strachu a paranoje, pričom ani jeden si to nepripúšťa. Uvedená scéna je zároveň dôkazom výbornej voľby obsadenia, je malým hereckým koncertom Pitta, Afflecka a Rockwella. (Pripúšťam, že svoje robí aj ich obsadenie do “typu” roly – Pitt ako tichý, trochu nejasný a špinavý Jesse, Affleck ako nápadne nenápadný chlapík, tichá voda, čo brehy myje a Rockwell ako ten nenápadný týpek, ktorého si ale treba predsalen pamätať. Ale aj tak sú výborní.)
Dusnosť atmosféry posledného dňa úžasne zdôrazňuje výrazné použitie detailných záberov na noviny, šálku, ruky, ústa. Súčasne sa tak vytvára aj akýsi štylistický predel vo filme. Spojivom ostáva len voice over rozprávača, ktorý nielen posúva dej filmu, no tiež dotvára atmosféru najmä farbou hlasu, tempom a fakticky svojim nezaujatím a odstupom a je použitý trochu dvojsečne: raz presne a vhodne, inokedy úplne zbytočne. A potom je tu hudba Nicka Cavea a Warrena Ellisa, ktorí sú podpísaní už pod soundtrackom Proposition. Ich výtvor je neuveriteľne minimalistický, o to viac je v kombinácii s tichom (dychom) funkčnejší. Vrcholom v tomto smere je samotná scéna zabitia. Najvýraznejšou črtou hudby je tendencia vytvárať motív do špirály, podobne ako v Manselovej hudbe pre Fontánu Darrena Aronofskeho, a postupne tak na tejto rovine sťahovať sľučku. Cave a Ellis však motív rozbíjajú, dávkujú len v malých dávkach, v krátkych ťahoch slákom alebo naopak v dlhých, tiahlych tónoch. Výsledkom je želaný nepríjemný pocit, čím páni výrazne napomáhajú atmosfére prvej deväťdesiatminútovky a pridávajú na sile poslednej hodiny. 


Záverečná hodina je opäť, tentokrát však koherentnejšie, rozdelená momentom zabitia Jesseho. Napätie a všetko, čo sa na priestore predchádzajúcej jeden a pol hodinovky budovalo, sa totiž následne ukazuje ako zbytočné. Pre dosiahnutie efektu podobného škripotu noža po tanieri, či zle naklonenej kriedy po tabuli, stačil napokon jeden prechod zo širokého priestoru do tmavého domu, jedna večera a prudký prechod na detail. V prípade Jesseho rozhodne nešlo o hrdinskú smrť a ani tak nie je zobrazená. Je to “len” ďalšia zo scén, no zároveň má v sebe isté memento. Je to kombinácia vedomia nadchádzajúcej smrti zo strany diváka, jej zobrazenia a tiež zvuku: výstrel utne aj hudbu a zvyšok sekvencie je jednoducho tichý. Ďalšie minúty filmu sú akýmsi dôvetkom o Robertovi. O tom, ako spoločnosť jedná s tými, čo sa chvália zabitím lumpa, teraz však už legendy, hoci to nespravia, preto, že by chceli byť slávni. Jednoducho sa boja o vlastný život a majú zbraň.
Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom je v zásade malým filmom osadeným vo veľkom formáte, s tendenciou k prmýšľavosti. Objektom jeho úvahy je prekonávanie predstáv okolia o vlastnej osobe (Robert), ale najmä spochybnenie mýtu, ako aj absurdnosti v procese jeho vzniku. Nie, nie je to niečo nové či novátorské, ale to rozhodne nie je na závadu. Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom je najmä zvláštny film. Na jednej strane je tu snímanie a strih, na ktoré je radosť sa dívať, úžasná práca so zvukom a hudbou, výborné dialógy. Herecky výborne obsadený a aj zahraný. Všetko spolu ladí. Až na ten zlom v druhej tretine. Nebyť ho, asi ani nevypláva na povrch, že onen “úvodný” segment pokojne mohol byť aj o 30-40 minút kratší. Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom má v sebe niečo “artové” a zároveň videoklipové. Je opakom súčasného trendu tempa, rýchlosti a sily, keď uprednostní meditáciu, zamyslenie. Veta: “Takto som zabil Jesseho Jamesa,” ako i záverečný Robertov monológ sú nádherne rezonujúcim gongom.
The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford (USA, 2007, 155 min.) Réžia: Andrew Dominik. Scenár: Andrew Dominik. Kamera: Roger Deakins. Hudba: Nick Cave, Warren Ellis. Hrajú: Brad Pitt, Casey Affleck, Sam Shepard, Mary-Louise Parker, Paul Schneider, Jeremy Renner, Zooey Deschane, Sam Rockwell