|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Pondelok 25.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Katarína
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
17. 02. 2006
Zabijem Nixona
Film o teroristovi, ktorý je v podstate slušný chlapík? Áno, aj toto je americká filmová produkcia. Dôkaz, že nie všetko je lacný mainstream, či „kvázinezávislosť“ opierajúca sa o bezpečné témy. Otázkou je, či výber odvážnej témy stačí, aby sa film stal naozaj dobrý...
Klasickou americkou témou pokiaľ ide o vyrovnávanie sa s vlastnou históriou, je popri vojne vo Vietname aféra Watergate. Obidve témy sú si blízke (nielen obdobím), ale i neustálym mediálnym oživovaním a dovolím si povedať, že bežný mladý Stredoeurópan o nich vie viac, ako o Pražskej jari alebo o maďarskej revolúcii v roku 1956. Až by človek povedal, že ani nejde o permanentnú traumu národa, ale o zámernú propagáciu vlastných dejín a vlastnej kultúry. Uznávam, že táto myšlienka je asi pritiahnutá za vlasy a najmä v tomto konkrétnom prípade – v režijnom debute Nielsa Muellera - naozaj neopodstatnená. Zabijem Nixona totiž rozhodne neoslavuje americký spôsob života. Nie je to film, ktorému by sa dala vytýkať odvaha urobiť niečo iné, niečo čo zjavne nie je súčasným establishmentom. Na druhú stranu ma počas celého filmu mrazil pocit ideologickej manipulácie tvoriacej z osobnej drámy dôkaz nefunkčnosti systému. A to čo ma mrazilo najviac bol fakt, že čomusi, čo považujem za vnútorne nepoctivé, opäť prepožičal tvár Sean Penn.
Zabijem Nixona je pekným príkladom, kde celé pojednávanie o filme možno s čistým svedomím stočiť na tému posolstva a z audiovizuálnych zložiek sa venovať najmä hereckému obsadeniu. Ide totiž o výrazný autorský počin, kde bola postavená téma (spoločnosť je zlá) a našiel sa ten, kto to dokáže (zahrá).
Sean Penn si vyberá filmy v ktorých hrá. Jeho biografia je impozantná a môj výber z nej (Carlitova cesta, U-Turn, Hra, 21 gramov) našepkáva (ba priam kričí), že ide o súčasnú ikonu, ktorá dokáže svojim úlohám prepožičať charizmu, neuhladenú až špinavú tvár pravdy a boja so životom. Na druhú stranu, všetky tieto filmy mali spoločnú určitú štylizáciu deja a prostredia, posúvajúcu Pennové charaktery do bezpečného priestoru čudáka. Akonáhle však ide o civilný príbeh, tak sa mi Pennovo čudáctvo mení na akúsi asociálnosť. To mi vadilo v Tajomnej rieke a vadilo mi to i teraz.
Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami je tragédiou Sama Bickea, muža, ktorý bol v roku 1974 odhodlaný spáchať atentát na 37. prezidenta Spojených štátov – Richarda Nixona. Je poctivé povedať, že ide o smutný príbeh a o osobnú drámu človeka, nehodiaceho sa do okolitého sveta. Je jasné, že to nie je iba jeho vina, no žiaľ z filmu už vôbec nie je jasné, že je to aj jeho vina. Jeho „podivínstvo“ je vlastne zmeskou nesmelosti, veľkých snov a naivných predstáv, ktoré robia z dobrého človeka outsidera, ktorému sa svet stále rýchlejšie vyšmykuje pomedzi prsty. Samovi sa rozpadá manželstvo, práca predavača ho uráža a vlastný poctivý biznis mu mocní ľudia spoločnosti nedovolia rozbehnúť. Sam, podobne ako Jára Cimrman, si píše s velikánmi tej doby, konkrétne s Bernsteinom. Podobne ako Cimrmanovi mu však velikán neodpovedá. Podobne jednosmernou komunikáciou je celý film.
Žiaľ napriek tomu, že je v nej často počuť o poctivosti, snímka samotná poctivá nie je. Jej prvým (možno kardinálnym) problémom je už spomínané generalizovanie. Druhým, vykrádanie témy i filmových postupov. Môj osobný pocit z Muellerovho filmu je, že ide o výrazne menej podarenú kópiu skvelého Voľného pádu s Michaelom Douglasom. Tak isto príbeh jedného človeka, ktorý nepatrí do svojej doby (pamätáte si na to ujednávanie ceny s „bejsbolkou“), tak isto je to príbeh, ktorý má svoju vnútornú rozbušku v rozbitej rodine a potrebe stretnúť sa s dcérou a tak isto je to príbeh spejúci k neodvratnému finále. Obidva filmy sú postavené na hlavnej postave (áno samotný Penn hrá veľmi presvedčivo), ale tentoraz jednoducho „príbeh napísaný životom“ nebol dostatočne skutočný. Koho je to vina? Podľa mňa autorov filmu.
The Assassination of Richard Nixon (USA, 2004, 95 min.) Réžia: Niels Mueller. Scenár: Kevin Kennedy, Niels Mueller. Kamera: Kevin Kennedy, Niels Mueller. Hudba: Steven M. Stern. Hrajú: Sean Penn, Naomi Watts, Don Cheadle, Jack Thompson, Brad William Henke, Nick Searcy, Michael Wincott
Zabijem Nixona je pekným príkladom, kde celé pojednávanie o filme možno s čistým svedomím stočiť na tému posolstva a z audiovizuálnych zložiek sa venovať najmä hereckému obsadeniu. Ide totiž o výrazný autorský počin, kde bola postavená téma (spoločnosť je zlá) a našiel sa ten, kto to dokáže (zahrá).
Sean Penn si vyberá filmy v ktorých hrá. Jeho biografia je impozantná a môj výber z nej (Carlitova cesta, U-Turn, Hra, 21 gramov) našepkáva (ba priam kričí), že ide o súčasnú ikonu, ktorá dokáže svojim úlohám prepožičať charizmu, neuhladenú až špinavú tvár pravdy a boja so životom. Na druhú stranu, všetky tieto filmy mali spoločnú určitú štylizáciu deja a prostredia, posúvajúcu Pennové charaktery do bezpečného priestoru čudáka. Akonáhle však ide o civilný príbeh, tak sa mi Pennovo čudáctvo mení na akúsi asociálnosť. To mi vadilo v Tajomnej rieke a vadilo mi to i teraz.
Príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami je tragédiou Sama Bickea, muža, ktorý bol v roku 1974 odhodlaný spáchať atentát na 37. prezidenta Spojených štátov – Richarda Nixona. Je poctivé povedať, že ide o smutný príbeh a o osobnú drámu človeka, nehodiaceho sa do okolitého sveta. Je jasné, že to nie je iba jeho vina, no žiaľ z filmu už vôbec nie je jasné, že je to aj jeho vina. Jeho „podivínstvo“ je vlastne zmeskou nesmelosti, veľkých snov a naivných predstáv, ktoré robia z dobrého človeka outsidera, ktorému sa svet stále rýchlejšie vyšmykuje pomedzi prsty. Samovi sa rozpadá manželstvo, práca predavača ho uráža a vlastný poctivý biznis mu mocní ľudia spoločnosti nedovolia rozbehnúť. Sam, podobne ako Jára Cimrman, si píše s velikánmi tej doby, konkrétne s Bernsteinom. Podobne ako Cimrmanovi mu však velikán neodpovedá. Podobne jednosmernou komunikáciou je celý film.
Žiaľ napriek tomu, že je v nej často počuť o poctivosti, snímka samotná poctivá nie je. Jej prvým (možno kardinálnym) problémom je už spomínané generalizovanie. Druhým, vykrádanie témy i filmových postupov. Môj osobný pocit z Muellerovho filmu je, že ide o výrazne menej podarenú kópiu skvelého Voľného pádu s Michaelom Douglasom. Tak isto príbeh jedného človeka, ktorý nepatrí do svojej doby (pamätáte si na to ujednávanie ceny s „bejsbolkou“), tak isto je to príbeh, ktorý má svoju vnútornú rozbušku v rozbitej rodine a potrebe stretnúť sa s dcérou a tak isto je to príbeh spejúci k neodvratnému finále. Obidva filmy sú postavené na hlavnej postave (áno samotný Penn hrá veľmi presvedčivo), ale tentoraz jednoducho „príbeh napísaný životom“ nebol dostatočne skutočný. Koho je to vina? Podľa mňa autorov filmu.
The Assassination of Richard Nixon (USA, 2004, 95 min.) Réžia: Niels Mueller. Scenár: Kevin Kennedy, Niels Mueller. Kamera: Kevin Kennedy, Niels Mueller. Hudba: Steven M. Stern. Hrajú: Sean Penn, Naomi Watts, Don Cheadle, Jack Thompson, Brad William Henke, Nick Searcy, Michael Wincott
Zabijem Nixona
Autor: Vladimír Kurek
Zdroj: Kinema