Dostupné dlhometrážne filmy Darrena Aronofskeho (tým záludnejším je jeho prvotina Protozoa) mu stihli vytvoriť auru nielen zručného režiséra s veľmi konkrétnou predstavou o svojom filme a záľubou v štylistických manierach, ktorými namotáva diváka. Cez kamerové a strihové finesy podporené od Pí congeniálnou hudbou Clinta Mansella vytvára akúsi slučku, ktorá sa postupne uťahuje až do momentu, kedy ju uvoľní a nechá postavám nadýchnuť sa (hoci ten prudký a hlboký nádych akurát tak naplní pľúca vodou).

Wrestler postráda akékoľvek vizuálne maniery, vzdáva sa dychberúcej katarzie v závere, v ktorej by montáž hudby a obrazu až fyzicky stiahli hrdlo a zaklincovali do sedadla. Tentoraz si Aronofsky pre ukončenie filmu vystačil s monológom, stop záberom a monotónom. A ono to stačí. Napriek tomu, že železná košeľa zvyku občas zatlačí a pokrčí nosom nad mizanscénou, ale aj nad voľbou príbehu, cez ktorý sú rozvíjané (aj) témy odpozorovateľné v režisérových starších filmoch (Teda, krátke filmy s Protozou som nemala to šťastie vidieť.).


Po Pí, Rekviem za sen a najmä Fontáne, Wrestler skutočne pôsobí štylisticky až príliš bežne, ošumelo, obyčajne, vyvolávajúc otázku, prečo sa práve Aronofsky nechal zviesť na drámu zo života outsidera, športovca – zápasníka, žijúceho na hrane, plnú klišé rôzneho druhu. Všetko, čo na ňom obdivovali (či naopak zatracovali) je odstrčené do úzadia. Vpredu stojí starnúci wrestler, ktorého kĺby, svaly a v neposlednom rade i srdce výrazne pociťujú ono ironické “športom k trvalej invalidite”. Sem tam prekukne nejaká štylistická finesa, no tentoraz je pevne ukotvená v deji, nie je “len” ozdobou či niečím navyše. V konečnom dôsledku, práve vďaka tejto “opačnej” (ne)štylizácii, tým, že vlastne nič nie je výrazné, získava Wrestler na intenzite. Všetko má svoje presné miesto, aby emócie postáv i príbehu nenápadne a bez nátlaku presakovali a naberali na sile.
Rourke a jeho Randy “Ram” Robinson sú alfou a omegou filmu. Nie však v zmysle hereckej exhibície, ale práve v prvoplánovej nevýraznosti pod precíznym režijným vedením. Stačí len málo a je viditeľné, že Rourke sa s postavou zžil, že jeho slová sú slovami postavy, nejde tu oňho, žiadne glosovanie hereckej kariéry cez životné rany úlohy. Jednoducho je obyčajným, dobitým chlapom, stojacim pred vážnym rozhodnutím. 


Randy je v konečnom dôsledku ďalším zo “závislých” hrdinov opakovane sa objavujúcich v Aronofskeho filmoch. Jeho závislosťou je wrestling, no odhaliť to dokáže až v momente, kedy je nútený začať žiť úplne “normálny” život. Odrazu stojí pred snáď najzávažnejšou voľbou svojho života: vráti sa k závislosti a bude riskovať, že ho zabije, alebo sa pokúsi žiť mimo nej, vo svete, kde nič nie je dopredu dohodnuté a kde postupne zlyháva vo všetkom, do čoho sa pustí, aby si dal nový zmysel.
Keď sa rozhodnete, že je to ďalší Rocky Balboa, prikladajúci schému ku klišé, alebo niečo medzitým, prikrčím ramenami, pretože asi len veľmi ťažko nájdem argumenty, aby som vás presvedčila, že sa mýlite. V prípade Wrestlera však jednoduchosť a krása nachádzajú jedno v druhom. Stojí za to vidieť ho, vnímať ho, dostať sa mu pod kožu, prežiť si ho.
The Wrestler (USA/Francúzsko, 2008, 111 min.) Réžia: Darren Aronofsky. Scenár: Robert Siegel. Kamera: Maryse Alberti. Strih: Andrew Weisblum. Hudba: Clint Mansell. Hrajú: Mickey Rourke, Marisa Tomei, Evan Rachel Wood, Mark Margolis, Todd Barry, Wass Stevens, Judah Friedlander