Ak niečo u nás (okrem iných vecí, samozrejme) vôbec nefunguje, tak je to filmová reflexia našej doby, našich životov a spoločnosti. To môžeme závidieť Američanom, aj keď ich Hollywood nie je vždy tou najšťastnejšou variantou, čo je aj prípad ďalšej veľkej témy a traumy Spojených štátov s názvom 11.09. 2001. Pred nedávnom nám vyrazil dych Paul Greengrass s filmom Let číslo 93 (Flight 93) a dnes nám vyráža dych (avšak už v inom slova zmysle) „bývalý“ režisér s kedysi vlastným autorským pohľadom Oliver Stone s výrobkom World Trade Center (WTC).

Nebudem sa tváriť, že som na novinársku projekciu WTC išiel s veľkými očami. Vedel som približne čo očakávať a až na desiatky vlajúcich amerických zástav (že by na ne rekvizitári zabudli?) som dostal produkt presne podľa predstáv o americkom veľkom filme zobrazujúcom veľkých-malých Američanoch, ktorí predstavujú tie správne a vzorové typy „normálnych“ obyvateľov krajiny neobmedzených možností. Všetko čo sa Greengrassovi podarilo s tak náročnou témou vytvoriť, Stone jednoducho zmietol zo stola. Respektíve ani nie Stone, ako filmové štúdia a produkčné spoločnosti, ktorých cieľom bol film vyrobený na objednávku a k spokojnosti aktuálnej politickej moci. Je tu úplne zrejmé, že je jedno, kto by tento produkt zrealizoval. Žiadny rukopis autora, žiadny autorský vklad, všetko je prísne podriadené schéme útočiacej na základné ľudské zmyslové orgány a to pokiaľ možno tou najjednoduchšou formou.
Pokiaľ od WTC ešte očakávate, potom všetkom, čo som zatiaľ napísal, otázky a polemiky, musím vás vyviesť z fatálneho omylu. Nečakajú vás žiadne nejasné charaktery či apolitickosť. Tu je všetko jasné, odpovede padajú aj na nepoložené otázky, Bush hovorí múdro v televízii a Bohom (áno, aj ten stojí na strane USA) poverený akčný mariňák telefonuje svojim blízkym so slovami, že sa tak skoro nevráti, pretože tento teroristický útok musí Amerika aj s jeho pričinením odplatiť. Ak nesúhlasíte, nemáte čo robiť v kine, pretože všetci dobrí Američania (a to sú podľa WTC všetci), ktorí majú krásne milujúce manželky, šikovné deti a neustálu prácu okolo domu (najmä s kladivom na streche za pohľadu spokojnej manželky), sú rovnakého názoru. Aspoň podľa filmu.


Témou snímky sú skutočné udalosti okolo partie NY policajtov, ktorí boli vyslaní k svetovému obchodnému centru. Vo veľmi krátkom časovom intervale (aj filmovom) slúžiacom na základne expozície postáv, sa dostávajú do jednej z dvojičiek. Tá sa prakticky okamžite zrúti a zo zasypanej skupiny prežijú dvaja hlavní hrdinovia. V neustálych veľkých detailoch, spomalených záberoch a patetického hudobného sprievodu, sa tak divák stáva svedkom ich snahy o prežitie a čakania na pomoc. Ide katastrofický film zobrazujúci postavy neschopné riešenia situácie s jedinou možnosťou – spomínať na svoje rodiny a ľudsky sa tak zblížiť. Na scénu sa tak dostávajú nekonečne nudné flashbacky dokonalých rodín, prestrihávané na aktuálne udalosti blízkych ľudí dvojice hrdinov. Všetko ide podľa presného plánu:  útrapy šesť metrov pod zemou – flashback do minulosti – skok do aktuálnych udalostí v rodinách nezvestných policajtov – útrapy šesť metrov pod zemou – atď.  
Doslova filmovou tragédiou sú slová Olivera Stonea („Je to jeden z najlepších scenárov, aký sa mi dostal do rúk. Objavil sa ako blesk z čistého neba, podobne ako onen deň.“) autora filmov ako Čata, Doors či JFK. Tieto prázdne reklamné reči svedčia o jeho osobe – ako len o dobre znejúcom mene umiestnenom na plagáte. Inú funkciu bohužiaľ nezohráva. Výrobok WTC je totiž určený na rýchle použitie a ešte k tomu s dávno prekročeným termínom minimálnej trvanlivosti. Film o tragických udalostiach z jedenásteho septembra rozprávaný cez dvojicu hlavných hrdinov, zlyháva v základných aspektoch a je ukážkou anonymného remeselného produktu vytvoreného na objednávku. Skutočná tragédia...
DRUHÁ STRANA MINCE (MICHAL KOREC)
Na WTC som sa celkom tešil od melodramatického traileru. Bral som ho ako perfektný spôsob lákania ľudí do kín bez väčšej námahy. A potom sa dala rozbaliť naplno Stoneova vízia. Ale on po prvýkrát vo svojej tvorbe zobral dosť pálčivú tému, rozhodol sa Američanom zapáčiť a nakrútiť mastičku na ich boľavé rany.


Prekvapením je fakt, že trailer ukazuje v podstate len zábery z prvých 35 minút filmu. Nicolas Cage a spol. vstanú v osudné ráno z postele a idú do služby. Do Dvojičiek tresnú lietadla (to, žiaľ, nevidíme, iba efektný tieň a počuť dunivý zvuk), príslušníci polície idú evakutovať budovy. Všetko je točené pomerne napínavo a v uliciach New Yorku možno atmosféru krájať. Zatiaľ to ide výborne. Skupina dorazí k WTC, vidí padať kancelárske papiere a zranených pracovníkov v okolí. Tu už začína Stoneova vízia škrípať, pretože pateticky ukazuje obete aj tam, kde ešte nemusí, a to v spomalenom zábere. Našinec začína tušiť, kam poputuje 124 minút stopáže. Trúchliť treba aj tam, kde by sa nemuselo. To si uvedomíte aj pri prechádzaní spojového koridora medzi Dvojičkami, kde Stone taký prechod zranených zopakuje. Pred zrútením budov si užijete aj pomerne pôsobivý money-shot na horiace Dvojičky na celom plátne. Ale prečo tam musí padať nevinný človek a všetci sa chytajú za ústa, to už je otázne. Slabý pokus o sugesciu.
A potom príde jadro filmu – 90 minút prestrihov medzi zavalenou dvojicou Cage–Pena a ich trpiacimi rodinami. Scény s dvojicou hasičov sú pomerne dobre nakrútené a dokonca aj vysielajú pocity klaustrofóbie smerom do sály. To je príjemné prekvapenie. Horšie je to s ich manželkami, ktoré v mojich očiach miestami nepekne prehrávajú (aj Maggie Gyllenhall, aj Maria Bello) a ich famílie sa tvária dosť podobne. Takže nás čaká more pátosu. A na prvé sledovanie filmu ide o dosť ťažko stráviteľné zábery, ktoré neskôr začnú koreniť miestami trápne spomalené flashbacky. Osobne som sa tešil na melodramatické časti filmu a trpiacich, ale nie v takomto prevedení. A Stone všetko korunuje halucináciou, v ktorej figuruje postava Ježiša s vodou! Netreba sa diviť, že väčšine súčasného diváctva (mladí ľudia od 15 do 30 rokov) budú pripadať tieto scény skôr smiešne.
Netreba však robiť urýchlené závery, viaceré scény fungujú. Ale je škoda, že traumu Stone buduje tak okato a nepoužil viac príkladov ako napríklad ten z konca filmu, keď Maria Bello čaká v nemocnici a vedľa nej rozpráva žena o svojom blízkom, s ktorým sa naposledy pohádala a zrazu jej to príde ľúto. Áno, aj toto je svojím spôsobom prvoplánovitý zásah na diváka, ale v kine bolo úplne ticho a percepcia divákov maximálna. 


Herecké výkony ponúkajú veľké rozdiely. Hrdinskí muži trpia ako majú, a ostatní za nimi kvília až príliš. Najmä výkon dvojice manželiek mi doteraz pripadá ako prehnaný. Scenár a réžia detto. A tak poteší aspoň práca kameramana a stávkou na istotu sa ukázal byť soundtrack Craiga Armstronga, ktorý obstojí aj pri samostatnom počúvaní. Na prvé zhliadnutie prišlo rozčarovanie a hodnotenie kulminovalo okolo 5/10.
Cez víkend som dal WTC ešte jednu šancu. Pri druhom sledovaní je divák už pripravený na snahu o more sĺz, a tak sa snaží preskočiť tie najpatetickejšie momenty (žiaľ, úplne to nejde) a sústrediť sa na vybrané scény. Fungujú lepšie, najmä keď si človek uvedomí, že Stone vlastne nechcel nič iné ako nakrútiť ľudský film. Ale k nemu vlastne nepotreboval 11. september, stačila mu katastrofa, kde mu zavalia pár ľudí. Je smutné, že Stone nepostupoval inak, že trošku neexperimentoval a tragédiu nevykreslil lepšie. Škoda, námet a prvotný prístup nebol až taký zlý. Ale výsledok sa ani na druhé zhliadnutie nad 6/10 nevyšplhal.
World Trade Center (USA, 2006, 129 min.) Réžia: Oliver Stone. Scenár: Andrea Berloff. Kamera: Seamus McGarvey. Hudba: Craig Armstrong. Hrajú: Nicolas Cage, Michael Pen~a, Maria Bello, Maggie Gyllenhaal, Jay Hernandez