Prezentovať film ako nadviazanie na tradície bláznivých detektívnych paródií O. Lipského a J. Brdečku, z čoho sa režisér Wilsonova Tomáš Mašín vyznal, je odvážne zdvihnutie štafety. Pritom esprit snímky vychádza predovšetkým z jeho mystifikačného prepisovania dejín, historicky viazaného na vznik Československa a vtedajšie štátoprávne pohyby a dejinné zvraty.

Inšpirácia krátkou wilsonovskou epizódou povojnovej Bratislavy sa stala nielen kulisou, ale aj invenčným pôdorysom ranorepublikovej temnej detektívky zrodenej podľa námetu novely M. Hvoreckého Najhorší zločin vo Wilsonove. S chuťou rozvedený scenár „pamfletizuje“ aj tak posvätné témy ako je Masarykovo štátoprávne „otcovstvo“ či tuzemskú menej posvätnú adoračnú servilnosť kompenzovanú nereálnym sebavidením sa.
KINEMAVIDEO3669.
V slovenskej kinematografii reinterpretačné excesy či zosmiešňovania dejinných kultov a historických téz prakticky neexistujú. Okrem Pacha, hybského zbojníka a V. Kubala sa o to pred časom pokúsila Šulíkova Krajinka a Wilsonov významovo rámcoval hlas žijúceho klasika našej najprominentnejšej „klaunskej“ dvojice M. Lasicu. Spojenie českej filmovej tradície so slovenským impuzom na tvorbe mystifikujúcej historickú predohru ex-ČSR nie je teda prekvapivé.
Osobitá cesta k subžánru dejepisných paródií však nevznikla (ako špeciálny príklad top invencie sa odvažujeme pripomenúť Allenovho Zeliga). Filmová látka si podobne ako už v literárnej predlohe vypomáhala nabaľovaním ďalších žánrov a podžánrov, ktorými napĺňala príbeh a jeho postavy a vytvorila ich štýlotvorný naratív, nesený prísadami mučiarní i temných mordov, mocenských konšpirácií, danbrownovskej symboliky i démonstva, človeka v zvieracej podobe, zvrátených výskumníkov i najatých supermanov, verbálnych excesov i provokatívnych bonmotov, šteklivých morbídností až nutkavých vulgárností. Ale aj červenoknižnicových naivít, ba aj motívom King Konga. Podstatnou úlohou bolo tento pelotón nielen ústrážiť a oddirigovať, čo sa režisérovi celkom podarilo, ale vytvoriť ohňostroj miestopisnej fantázie a humoru, čo býva väčšinou výsledkom nevšedného talentu alebo exkluzívneho bozku múzou a čo charakterizuje vrcholné diela spomínanej českej tradície a čo sa Wilsonovu nepodarilo.

Žánrovo typizované jednorozmerné postavy pohybujúce sa v druhom rozmere starostlivo pripravenej výpravy a kostýmov nevydolovali na plátne tretí rozmer režijnej brilantnosti, k odkazu ktorej sa režisér hlásil a ktorý strháva diváka do víru gagov, záhad i príbehových zvratov.
Celkom dobre rytmizovaný začiatok filmu, ťažiaci aj s čerstvého zoznamovania sa diváka s daným vizuálom však adekvátne negradoval, čo v prípade filmov tohto typu pôsobí až retardačne, aj keď tvorivým úmyslom mohlo byť pripodobnenie rozprávačskeho tempa dobe starých časov či oddelenie sa od súčasnej preklipovanej vizuality, čomu nasvedčuje aj nie veľa akčných a trikových scén a preferovanie situačnej komiky, kde kraľuje herec, resp. jeho herecký výkon. Tu sa markantne odráža režijná nedostatočnosť (voči ideálu) Wilsonova.

Herci spoľahlivo predviedli svoju štandardnú kvalitu (vyzdvihujeme najmä V. Dyka a R. Stankeho), na čo sa však T. Mašín spoľahol tak, až mu, napríklad, rozložili jedinú masovú, navyše aj kulminujúcu scénu vo filme. Stret tzv. prežívajúceho herectva R. Stankeho so scudzujúcim, so zjavným odstupom od postavy pôsobiacim J. Krausom zlikvidoval v scénke z divadla náležité vyvrcholenie diela, pretože dominujúca trápnosť tohto stretu nebola iste tvorivým zámerom.
Napriek pozitívu provokačného zacielenia snímky a jej profesne zvládnutej náročnej realizácie, duch starej Bratislavy vyvolaný nebol a na ďalší objekt filmového kultu si musíme počkať.
Wilsonov (ČR/SR, 2015, 115 min.)Réžia: Tomáš Mašín. Scenár: Marek Epstein. Hrajú: Jiří Macháček, Vojtěch Dyk, Ľuboš Kostelný, Táňa Pauhofová, Richard Stanke