Po roku prichádza do našich kín ďalší posmrtný portrét hudobnej legendy. Johnnyho Casha na Slovensku síce veľmi nepoznáme, no patril medzi gigantov country hudby a jeho hlboký, podmanivý hlas mu počas dlhej kariéry priniesol stovky hitov. Cashov život bol bohatý na dramatické udalosti a rozhodne stojí za sfilmovanie. Je to však mamutia úloha, a preto sa režisér James Mangold rozhodol zamerať len na najdôležitejšiu časť Cashovej kariéry – od prvej nahrávky po slávny koncert vo folsomskej väznici.

James Mangold má na konte viacero režisérskych úspechov – jeho ostatný film Identita bol prijatý všeobecne priaznivo aj u nás a snímky Kate a Leopold či Girl Interrupted, ktoré mu predchádzali, získali pozitívne ohlasy za kvalitnú réžiu a scenár, pričom Mangold v ňom vždy mal prsty. Nie je to inak ani u Walk the Line – spolu so scenáristkou Gill Dennisovou stvorili možno trochu lichotivý, ale presvedčivý obraz búrliváka prezývaného “muž v čiernom”. Okrem úzkeho časového vymedzenia si preosiali aj témy – nedozvieme sa napríklad nič o Cashovych ťahaniciach s nahrávacími štúdiami. Hlavnou dejovou líniou je vzťah Johnnyho Casha k jeho životnej láske, krehkej country speváčke June Carter. Snímke takéto jednoznačné zameranie prospieva – dá sa v nej dobre orientovať a príbeh Johnnyho a June obsahuje dosť komplikácií a neromantických momentov, aby nebol banálnym „dojákom“.


Hlavných hrdinov navyše stvárnili Joaquin Phoenix a Reese Witherspoon, ktorí na plátne zo seba odovzdávajú naozaj to najlepšie. Phoenixovi nie sú temné postavy cudzie a hoci je na Johnnyho Casha trochu príliš pekný, jeho charizma je najmä v pódiových scénach priam hmatateľná. Treba však priznať, že Cashova tvrdohlavosť a večne dusený hnev pôsobia miestami jednotvárne (aj vďaka réžii). Reese Witherspoon hrá naproti tomu veľmi pestrú June, oveľa zrelšiu postavu, než na aké sme u tejto herečky zvyknutí – a hrá ju skvelo. Z vedľajších postáv utkvie v pamäti Cashova prvá manželka Viv vďaka podaniu Ginnifer Goodwin – dá sa s ňou veľmi dobre stotožniť.
Po úspechu minuloročnej snímky Ray, ktorá zabodovala aj v Kinema Top Ten, sa nedá vyhnúť porovnávaniu. Príbehy Raya Charlesa a Johnnyho Casha sa vo filmovej podobe až neuveriteľne navzájom podobajú – tragická smrť brata a následné sebaobviňovanie, kočovný život na nekonečných turné, idylická rodina verzus anonymné milenky, drogové otroctvo, dno a katarzia... a predsa je Cashov prístup k životu radikálne odlišný. Namiesto radosti je hnaný zlosťou, namiesto ľahostajnosti sa oddáva trpkej sebadisciplíne. Udalosti v jeho živote sa preto odvíjajú tiež iným tempom a inými cestičkami, než u Raya. Oba filmy teda spája skôr vkus tvorcov v tom, čo uznali za dôležité povedať, než skutočná obsahová zhoda. Aj tak však tvoria veľmi zaujímavú dvojicu, ktorá sa v určitom zmysle dopĺňa. Ak ste videli jeden, možno sa pri druhom budete nudiť – ale možno vás budú rôzne podobnosti a rozdiely práve naopak fascinovať.
Hudobná stránka filmu je naozaj silná. Priznám sa, country hudbu neznášam. Patrí medzi veci, ktoré jednoducho nemusím - Johnny Cash je však čestná výnimka, a keďže je u nás pomerne málo známy, skúsim sa o ňom rozpísať viac (pokojne preskočte o tri odstavce ďalej, ak vás to nezaujíma). Jeho hudba je predovšetkým zaujímavá rytmicky – ide zväčša o prostý, veľmi zovretý two-step v strednom tempe, samozrejme s prízvukom na druhej dobe (preto ma až zabolela scéna, kde vysmiate biele publikum odušu tlieska na prvú dobu) podopretý prvotriednym frázovaním gitary aj spevu. Kým Sinatra si frázoval ako chcel, aby oslobodil zošnurovaný text, Cash svoje piesne cizeloval, až kým sa k podobným trikom uchyľovať nemusel. Výsledkom sú silné texty bez kompromisov, ktoré sedia na melódiu rovnako, ako Cashova čierna “uniforma” sedela na jeho telo. Dlhé a krátke slabiky idú tam kam majú, prízvuky spestrujú a zdôrazňujú rytmus – ide o určitú verziu dokonalosti celkom špecifickú pre tohto umelca.


Dobové americké publikum však zaujal najmä zvuk Cashovej kapely. Prvých pár rokov fungovali bez bicích – mali len basu, rytmickú gitaru a sólovú gitaru. V tých časoch to nebolo až také nezvyčajné ako dnes, no basista Marshall Grant zastupoval svojim kontrabasom bicistu priam hrdinsky a gitarista Luther Perkins vyvinul jedinečný perkusívny zvuk, ktorý sa stal typickým pre sóla na mnohých Cashovych nahrávkach. Navyše v čase, keď kraľovali klavírni exhibicionisti ako Jerry Lee Lewis, priniesol Cash na pódium osviežujúcu jednoduchosť a úprimnosť.
Vďaka skromnej nástrojovej skladbe vládne piesňam najmä Cashov nenapodobiteľný hlas. Sýty, hlboký a zemitý barytón podáva jeho svedectvá o vnútorných démonoch s hypnotickou silou. Dá sa okamžite identifikovať a dodáva Cashovej hudbe osobitú pečať. Je preto nanajvýš pozoruhodné, že sa pri nakrúcaní koncertných scén vo filme Walk the Line nepoužíval playback – všetky piesne naspievali Joaquin Phoenix a Reese Witherspoon osobne. Bol som z toho pred filmom dosť nervózny, ale výsledok je nad všetky očakávania. Obaja zvládli spev s úplným prehľadom a aj zopár chybičiek akurát zvýšilo výslednú autentickosť ich výkonov. Phoenix má navyše oproti Cashovi o niečo zvonivejší hlas a odvážim sa povedať, že miestami znel lepšie, než originál. Jedným slovom, piesne sú v tomto filme rozhodne zážitkom.
Hoci Walk the Line nie je zvládnutý po režijnej stránke až tak majstrovsky ako Ray, stále je to veľmi pozerateľný film. Pre ľudí, udržujúcich si hudobný rozhľad, je to bez diskusie povinné pozeranie – tých ostatných môže dejová podobnosť s Rayom odradiť. Pokiaľ sa v Hollywoode trend podobných filmov udrží, nie je dôvod na nespokojnosť. Ostáva len počkať, ktorý zo slávnych hudobníkov sa najbližšie odoberie na večnosť :-)
Walk the Line (USA, 2005, 135 min.) Réžia: James Mangold. Scenár: Gill Dennis, James Mangold. Kamera: Phedon Papamichael. Hudba: Johnny Cash, T-Bone Burnett. Hrajú: oaquin Phoenix, Reese Witherspoon, Ginnifer Goodwin, Robert Patrick, Dallas Roberts, Dan John Miller, Larry Bagby, Shelby Lynne, Johnny Holiday