„Zatiaľ som iba búral. Teraz by som chcel niečo vybudovať,“ rozčarovane priznal Lech Walesa v rozhovore pre český Respekt. Minulý rok niekdajší vodca poľskej revolúcie oslávil 70 rokov – ako narodeninový darček dostal od kamaráta - režiséra Andrzeja Wajdu filmovú biografiu. V domovine je Walesa považovaný za kontroverznú historickú osobnosť: na jednej strane aktivista proti komunizmu ocenený Nobelovou cenou mieru, na strane druhej neobľúbený prezident.

Keď v roku 2000 kandidoval na hlavu štátu druhý raz, nezískal ani percento voličských hlasov. Napriek tomu, že ho niektorí vnímajú ako necitlivého egocentrika, alebo agenta tajnej polície, Wajda sa v biografii rozhodol pre láskavejšiu optiku. „ Myslím si, že nesmieme šíriť falošný obraz Lecha ako tvorcu problémov. Mnohí zabudli, že nám priniesol slobodu,“ povedal 87 ročný režisér a zároveň sa bojí, že by film mohol byť jeho posledným. Walesov portrét poňal ako uzatváraciu epizódu trilógie o hnutí Solidarita. Človek z nádeje symbolicky nasleduje po Človeku z mramoru a Človeku zo železa.
KINEMAVIDEO2039.Wajda neskrýva, že chcel Walesu vo svojej novinke rehabilitovať ako hrdinu. Portrét tak zostáva neúplný bez prezidentskej bodky z obdobie 1990 -1995, kedy sa Walesova povesť výrazne zhoršila. Práve epilóg o vytriezvení z demokracie, ktoré nastalo vo väčšine post sovietskych spoločností, by dodalo príbehu dôveryhodnejší rámec. V súčasnej podobe scenárista zabalil dej do rozhovoru s talianskou novinárkou Orianou Fallaci – čo možno považovať za štandardné rozprávačské klišé. Radenie udalostí navyše môže byť pre neznalca chaotické. Pre zaujímavosť doplním, že rola redaktorky bola ponúknutá aj Monice Belluci.

Ale aby som sa vrátil k Walesovmu zobrazeniu. Aj keď z neho filmári ukážu iba heroický fragment, spolu s hlavným hereckým predstaviteľom Robertom Wieckiewiczom sa im podarilo autenticky zachytiť aktivistu ako bežného „Jozefa Maka“ a nezvyčajného hrdinu. Walesa nepôsobí ako rozumný intelektuál. Skôr pripomína drzého robotníka, ktorý pri jednom pive neskončí a namiesto ideálov ho zaujíma bitka. Aj keď to názov naznačuje, Wajda vďakabohu nevnucuje obraz mesiáša, ani prehnaný pátos.Svoj objekt naopak namaľoval čo možno najsympatickejšie. Na druhej strane by si dejová línia zaoberajúca sa Walesovou rodinou zaslúžila hlbšie preskúmanie. Napríklad jeho manželka Danuta v spomienkovej knihe kritizovala manželov vstup do politiky – údajne na rodinu úplne zabudol. Film tento motív načrtol striedmo. Čo však Wajdovi nemožno uprieť, je napriek jeho pokročilému veku, dynamický strih, efektné využitie dobových záberov, či jemné odtiene humoru v nečakaných situáciách. Jeho Walesa nenudí, skôr púta, aj keď žiadnym spôsobom neohuruje, ani neprekvapuje. Chýba tiež práca s napätím, stávky, či politické rokovania sa nesnažia vtiahnuť. Pre slovenského diváka môže byť zaujímavou vďaka kultúrnej blízkosti. Zaujímať môže staršiu generáciu nostalgicky spomínajúcu na československý disent a komunistickú absurdnosť. V porovnaní s výbornou „dopingovou drámou“ Fair play zachytávajúcou rovnaké obdobie Walesa vníma socialistickú neslobodu s väčším nadhľadom.

Práve uveriteľným zachytením spoločenskej nálady Wajda vyniká. Ak sa však na film pozrieme ako na inscenovaný dokument, sklamať môže cenzúra. Väčšiu úlohu v príbehu mohol zohrať aj Ján Pavol II., ktorý rovnako významne prispel k zvrhnutiu vtedajšieho režimu – v poľskom, mimoriadne nábožnom kontexte. Vypočujeme si mnoho monológov o politickom systéme, avšak najviac dojme hromadné sledovanie televízie, kojenie vo vnútri cely a najviac znepokojí prehľadávanie na letisku. Akákoľvek kritika filmu zrejme neodradí historických nadšencov, prípadne humanitných akademikov, ktorí v ňom uvidia vhodný zdroj informácií ohľadne spoločenských nálad. Vyššie očakávania by mohli skončiť sklamaním. Nádej, tá však umiera posledná. Walesa, clowiek z nadziei (Poľsko, 2013, 127 min.)Réžia: Andrzej Wajda. Scenár: Janusz Glowacki. Hrajú: Robert Wieckiewicz, Agnieszka Grochowska, Maria Rosaria Omaggio