Pred rokom (8. až 10. mája 2005) sa v Prahe konala trojdňová prehliadka filmov pod názvom Vzpomínky a zapomínání, ktorú usporiadala spoločnosť 12opic v spolupráci s Národním filmovým ústavem. Pri šesťdesiatom výročí konca 2. svetovej vojny sa okrem iného premietali filmy s témou holocaustu. Autori prehliadky uviedli blok zostavený z troch premietnutých filmov do distribúcie v Čechách a neskôr aj do iných krajín. Výnimočný triptych Vzpomínky a zapomínání sa teraz dostáva aj na Slovensko. (1)  

Prvým filmom je na poli hraná a na poli bábková Vzpoura hraček z roku 1946. Ako druhý nasleduje dokumentárny film Zlopověstné dítě nakrútený v roku 2003. Posledným je poľská hraná snímka Pasažierka, ktorá sa začala nakrúcať v roku 1963. Každý z týchto filmov reflektuje danú tému rozdielne, ale predsa len sú zoradené v akejsi postupnosti. Akoby ponúkali tri pohľady na udalosti 2. svetovej vojny: detský, z prahu dospelosti a napokon z prichádzajúcej staroby.
Film Vzbura hračiek významnej českej animátorky Hermíny Týrlovej bol v dobe svojho vzniku určený deťom a preto aj jeho príbeh je naivne jednoduchý. Rezbár vyrába vo svojej dielni drevené hračky a práve si prezerá dokončenú postavičku zosmiešňujúcu Hitlera, keď zrazu prichádza arogantný esesák. Rezbár šikovne utečie a esesák začne prehľadávať dielňu. Keďže sa správa necitlivo a samozrejme je to fašista, hračky sa spoločne vzoprú proti nepriateľovi a dajú mu „zavyučenou“.
Vzpoura hraček v sebe spája dva odlišné a proti sebe stojace svety. Najprv je to svet detskej nevinnosti a fantázie, z ktorej pramení viera, že zlo je vždy potrestané. Na druhej strane stojí absolútne zlo v podobe pohlavára neľudského režimu. V tomto prípade vyhráva dobro a akoby tak film naznačoval, že imaginácia je silnejšia ako skutočnosť. Je pozoruhodné s akou ľahkosťou a nadhľadom dokázala autorka parodovať vykonávateľov zverskej ideológie v časoch keď boli udalosti vojny natoľko čerstvé. Pre skôr narodených divákov môže Vzpoura hraček vyvolať nostalgiu za kvalitným českým bábkovým filmom a aspoň trochu oživiť spomienky na detstvo. Na filme zaujme aj trikové spracovanie. Synchronizácia pixilizácie herca a fázového pohybu drevených bábok, je aj po šesťdesiatich rokoch takmer dokonalá.  


Pokiaľ animovaný film zobrazuje zlo obsiahnuté vo fašizme cez pohľad vlastný malému dieťaťu, ďalší film predstaví pohľad človeka mladého. Vo filme Zlopověstné dítě sa nevyhneme animovaným pasážam, štylizovaným hraným scénam alebo vloženým záberom z iného filmu (Pasažierka). Ale to podstatné je obsiahnuté v samotnom objekte „skúmania“ dokumentu, teda v hlavnej postave Michala. Navonok ide o obyčajného mladíka, ktorý pracuje ako robotník v zahraničnej firme. Zo svojho platu si nemôže dovoliť vlastné bývanie a tak žije spolu so svojim bratom a otcom v rodinnom dome. Nič zvláštne. Ale to čím je tento chlapec pozoruhodný je jeho záľuba - zaoberá sa všetkým, čo sa týka holocaustu. Michal má cenné suveníry zo svojich častých výletov po táboroch smrti a doma má postavený presný model koncentračného tábora. Dozvedáme sa o jeho spisovateľských počinoch z puberty, kedy napísal román Predátor v holocauste (úryvky sú citované vo filme). Že sa zaoberá súkromným výskumom a píše knihy pod tajomným pseudonymom Hilmar Wäckerle. Na „normálny“ život mu akosi nezostáva čas.
Spoznávame tak človeka, ktorý paradoxne nachádza zmysel života v smrti. Už žiadna obeť a žiadny zločinec, ale fascinujúci nepriamy pozorovateľ tragédie, ktorú vníma len sprostredkovane. Michal však dokáže cítiť jej prítomnosť a zahrnúť ju do vlastného utrpenia. Pri otázke koho dnes zaujíma holocaust okrem pamätníkov a príbuzných obetí sa ponúka smutné konštatovanie. A predsa je tu mladý človek, ktorý na základe dokumentácie a fantázie skladá obraz zverstiev vo svojej hlave a uvažuje o ňom.
Zlopověstné dítě je síce dokumentom, ale autori v ňom rovnako využívajú hrané aj animované scény. Tie sa medzi sebou striedajú, no nevzniká pocit deformácie skutočnosti pretože scény sú rozlíšené minimálne vizuálne. Každá z nich prezentuje jednu zložku Michalovej výpovede a ich splynutím vzniká zložito štruktúrovaný obraz jeho osobnosti - akýsi labyrint pocitov, myšlienok a skutočnosti. A to aj vďaka bizarným kompozíciám záberov a požívaním kamerových filtrov. Atmosféra filmu je temná a v niektorých momentoch sa blíži k surrealistickému vyjadrovaniu. O výnimočnosti tohto Dokumentu tiež svedčí, že vyhral v roku 2003 hlavnú cenu za najlepší český dokumentárny film na festivale v Jihlave.


V treťom filme je najprv minulosť zabudnutá, potom prekrúcaná a nakoniec oživená no nedopovedaná. Hraný film Pasažierka ponúka fiktívnu ale zato silne sugestívnu výpoveď nemeckej ženy, ktorá bola počas vojny dozorkyňou v koncentračnom tábore. Jej príbeh začína na palube výletnej lode. Práve sa chystá odísť s manželom na romantickú dovolenku, no jediný pohľad na tvár náhodne zhliadnutej neznámej ženy v nej vyvolá zvláštny nepokoj. Neznáma sa nápadne podobá jednu väzenku z koncentračného tábora. Začína sa dlhé rozpamätávanie na temnú minulosť.
Režisérom filmu Pasažierka bol pôvodne Andrzej Munk, no počas nakrúcania tragicky zahynul a práca na filme bola prerušená (to všetko sa dozvieme z filmu). Až po dvadsiatich rokoch jeho bývalý priateľ a kolega Witold Lesiewicz zozbieral nakrútený materiál a film dokončil. Vznikol tak hybridný útvar - niečo medzi dokumentom (film o filme) a hraným filmom. Munk stihol nakrútil takmer kompletné scény retrospektív hlavnej postavy odohrávajúce sa v prostredí koncentračného tábora a z nich aj pozostáva väčšina filmu. Úvodné a záverečné scény z lode spracoval Lesiewicz a sú zostavená z fotografií z nakrúcania sprevádzané hlasom rozprávača.
Munkova Pasažierka patrí medzi prvé filmy, ktoré narúšajú schematické videnie vojny diktované socialistickým realizmom, podobne ako snímky zo začiatku šesťdesiatych rokov v Československu. Inováciou je to, že hlavnou postavou nie je obeť ale dozorca a navyše žena. Munk tiež využíva premyslene metaforu a metonymiu, ale na vykreslenie sveta koncentračného tábora pracuje hlavne s kontrastom a absurdnosťou. Napríklad v jednej scéne počuť krik zabudnutého a tým zároveň zachráneného dieťaťa v kočíku. Postava malého dievčatka hladká strážneho psa pred vlastnou smrťou v plynovej komore. Alebo zábery nehumánnych rituálov, pri ktorých sa dozor zabáva na utrpení väzňov. Záver filmu zostáva otvorený. Otázky osobnej viny a svedomia hlavnej hrdinky zostávajú nezodpovedané.
Nech sa na zostavenú trojicu filmov pozerám akokoľvek, v kontexte stredoeurópskeho regiónu aj vzhľadom na ich rozdielnosť, ide o veľmi kvalitné diela. Je v nich obsiahnutá téza, že film dokáže zachovať pamäť ľudstva a svojou prítomnosťou aspoň čiastočne zabrániť zabúdaniu na to, na čo by sa zabúdať nikdy nemalo. Len škoda, že vďaka minimálnej propagácii zostal projekt Vzpomínky a zapomínání nepovšimnutý o čom svedčí aj jeho neslávna slovenská premiéra.
Vzpomínky a zapomínání:
Vzpoura hraček (Československo, 1946, 15 min.) Réžia: Hermína Týrlová, František Sádek. Hrajú: Eduard Linkers.
Zlopověstné dítě (ČR, 2003, 37 min.) Réžia: Lucie Králová, Miloslav Novák. Scenár: Lucie Králová.
Pasazerka (Poľsko, 1963, 62 min.) Réžia: Andrzej Munk, Witold Lesiewicz. Scenár: Andrzej Munk, Zofia Posmysz-Piasecka. Kamera: Krzysztof Winiewicz. Hrajú: Aleksandra Slaska, Janusz Bylczynski, Barbara Horawianka, Elzbieta Czyzewska.
(1) Filmový triptych Vzpomínky a zapomínání mal premiéru už 4. mája v Bratislavskom kine Mladosť, ale z dôvodu zmeny programu (premietalo sa iba jeden deň a podľa mojich informácii na tejto premiére nebol žiadny divák a tak bola napokon zrušená spoločne s druhým dňom premietania) som ho mal možnosť vidieť v Bratislave až minulý piatok. Preto sa ospravedlňujem za viac ako mesačný časový sklz.