Raz vidieť je vraj vždy lepšie, než stokrát počuť. Kde inde si túto ľudovú múdrosť môže cinefil overiť príjemnejšie, než v kine pri sledovaní nemého filmu? Pri príležitosti Svetového dňa audiovizuálneho dedičstva sa do kín vracia titul, na ktorý prívlastok „audiovizuálne dedičstvo“ pasuje naozaj priliehavo. Východ slnka, to je bezmála deväťdesiatročná dráma nemeckého majstra nemej éry F.W. Murnaua (Upír Nosferatu, Faust, Tabu). Je o láske, nevere aj vrtkavom osude a naučí vás pozerať sa na kinematografiu celkom inak, než ste si možno navykli pri súčasnej ponuke kín.

Jeden muž (George O´Brien) a jedna žena (Janet Gaynor). Jedno veľké šťastie. No a potom druhá žena. A šťastie je razom fuč. Niektoré námety skrátka nestarnú. Friedrich Wilhelm Murnau tento konflikt okorenil ešte o kontrast vidieku, kde sa idylický život pred osudovou zradou odohráva, a mesta, odkiaľ prichádza otráviť mladú lásku svojim jedom čiernovlasá femme fatale v podaní Margaret Livingston.
KINEMAVIDEO3698.
Tá svojho milenca nehanebne nabáda, aby sa manželky zbavil pri fingovanej nehode na jazere – a takmer sa jej to aj podarí. No to, čo sa začína pokusom o vraždu, nakoniec vyústi do dojemného návratu dvoch odcudzených duší ku koreňom vlastného vzťahu. Osud, či karma, ak chcete, má však veľmi dobrú pamäť a na napraveného neverníka ešte čaká od života poriadny výprask...

Už úvodné titulky diváka ubezpečia, že príbeh, ktorý uvidí, by sa mohol odohrávať prakticky hocikde a hocikedy, lebo „život je všade rovnaký. Občas sladký, inokedy horký“. Napriek nespornej nadčasovosti a archetypálnej grácii tohto príbehu sa však predsa len na to, čo vás čaká, radšej trochu vedome nalaďte. Na rozdiel od moderného filmového minimalizmu, skratkovitosti či obľúbených „výpovedí medzi riadkami“ tu naozaj platí len to, čo divák na vlastné oči vidí. Chvíľku si teda možno budete zvykať na doslovnosť gest a mimiky či neprestrihávané scény či scénky, ktoré by sme asi v dnešnom filme považovali za nadbytočné.
Nepodľahnúť priam snovému kúzlu tohto filmu je však naozaj ťažké a do jeho prelínajúcich sa záberov či dômyselných „fatamorgán“ sa určite zamilujete. Po chvíli zrejme dokonca zistíte, že zatiahnuť na okamih ručnú brzdu, vypnúť horúčkovito analyzujúci rozum a nechať sa unášať filmom, ktorý si svoju zápletku, postavy (a napokon aj diváka) natoľko váži, že ich nikam neženie, je vlastne neuveriteľne príjemné.

So zvukom, farbou a technickými možnosťami, o ktorých F. W. Murnau mohol len snívať, iste film mnohé získal. Zároveň ale niečo nepochybne aj stratil. Nemý film nie je priestorom pre štyridsať vedľajších postáv ani päť paralelných dejových línií. Len jediná zápletka, ktorá musí za ten 90- minútový priestor naozaj stáť. Hŕstka hercov, ktorí musia trápenie aj radosť svojich postáv uhrať bez jediného slova. Východ slnka neponúka len nostalgický výlet do minulosti. Toto je skrátka film tak, ako ho už dávno nepoznáme.
Sunrise: A Song of Two Humans (USA, 1927, 95 min.)Réžia: Friedrich Wilhelm Murnau. Hrajú: George OʼBrien, Janet Gaynorová, Margaret Livingstonová