Poetika každodennosti, autenticky obyčajní a nedokonalí hrdinovia, kulisy rozpačitej spoločnosti v krajine, ktorá akoby vôbec nevedela, čím chce vlastne byť...S trochou cynizmu by sme asi mohli povedať, že ide o osnovu väčšiny tzv. „festivalových“ filmov, ktoré na Slovensku za ostatné štvrťstoročie vznikli.

Titul Všetko čo mám rád ale predsa len nie je iba „jedným z väčšiny“ a cynizmus si určite nezaslúži. V roku 1992, kedy ho Martin Šulík a Ondrej Šulaj nakrútili, to vlastne bola celkom slušná „pecka“ – a pre mnohých iste aj nádejný prísľub žiarivej budúcnosti slovenskej kinematografie, ktorá bola práve na prahu svoje post-federatívnej samostatnosti... Za pozretie ale film Všetko čo mám rád rozhodne stojí aj dnes a ak ste ho ešte nevideli, alebo si ho máte chuť zopakovať, máte na to teraz tiež jedinečnú príležitosť. Do kín totiž nedávno vstúpila jeho zdigitalizovaná verzia.
KINEMAVIDEO3963.
Tomáš má tridsaťosem rokov, jedného komplikovaného syna, jednu hysterickú bývalú manželku, dvoch chradnúcich rodičov, čo sa netaja, že sú z neho sklamaní, ale najmä divokú milenku, s ktorou čas plynie rýchlo a sladko. Každý okolo neho niekam uteká, o niečo bojuje. Bývalka neúnavne skúša, o čo by ho ešte mohla obrať. Talentovaný syn z príčin, ktoré pozná len on sám, sabotuje vlastnú budúcnosť. A krásna Ann, ktorá nikdy dlho neobsedí na jednom mieste, chce zo všetkých síl Tomáša primäť, aby s ňou odcestoval do jej rodného Anglicka.
Tomášovi sa ale akosi nič nechce. Nemá prácu, no žiadnu si ani nehľadá. Nevadí mu, že mu ex vybielila byt. Ani to, že ním otec opovrhuje a syn sa mu nezveruje. Svet mu odrazu ponúka toľko možností...no musí ich naozaj využiť? Tomáš sa radšej nechá obmývať prúdom rieky svojho života, akoby kdesi vo vnútri uznal, že proti nemu aj tak nič nezmôže.

V roku 1992 sa divák pravdepodobne zamýšľal predovšetkým nad tým, čo je vlastne ten Tomáš zač (hrá ho priam neherecky autentický Juraj Nvota). Dnes už budeme mať asi skôr tendenciu hĺbať nad tým, čo jeho story vypovedá o dobe, v ktorej sa odohráva. Odovzdaný osudu...na prahu veľkej zmeny, no zároveň neschopný zmeniť svoje myslenie či konanie... prelietavý, no zároveň priam starosvetsky verný drobným nuansám života, ktoré má rád... milý, ale tak trochu „na facku“.
Pokúšať sa diagnostikovať stav spoločnosti na základe umenia, ktoré v nej vzniklo, je, samozrejme, lákavé. A na snímke Všetko čo mám rád, ktorá je vo všeobecnosti považovaná za jedno z najlepších slovenských kinematografických diel vôbec, to ide priam ukážkovo.
Chuť na nostalgickú bilanciu však určite nemusí byť jediným motívom pre návštevu kina. Film je aj s odstupom času veľmi vtipný, vkusne drzý a zároveň únosne filozofický. A vlastne aj veľmi nadčasový – veď hovorí o témach, ktoré riešime aj dnes – kde, ako a s kým žiť, kedy konať a kedy nechať za seba rozhodovať osud či náhodu.

Snímka má niekoľko krásne sentimentálnych dlhých záberov (nakrútených v dobe, keď to ešte nerobil „každý“ ☺ ) a z každého rádia v ňom znie Dežo Ursíny. Jeho delenie na kapitolky rozmanitej dĺžky, intenzity a významu pôsobí aj dnes sviežo a zmysluplne. Nie je to nič „svetoborné“ – a pri tom je to všetko, čo to chce a potrebuje byť. Dobrý film verný svojej myšlienke, atmosfére a hrdinom.
Bude to znieť ako klišé, no Všetko čo mám rád je naozaj film, ktorý má niečo pre každého a jeho obnovenú púť kinami tak rozhodne netreba odporúčať len ortodoxným cinefilom. Možno si po jeho (prvom či opätovnom) zhliadnutí povzdychnete, aká je škoda, že už dnes na Slovensku takéto tituly nevznikajú. Takýto film so všetkým, čo k tomu patrí, by ale dnes už, samozrejme, vzniknúť nemohol. Niektoré veci sú, skrátka, neprenosné – ale o to inšpiratívnejšie...
Všetko čo mám rád (SR, 1992, 96 min.)Réžia: Martin Šulík. Scenár: Ondrej Šulaj, Martin Šulík. Hrajú: Juraj Nvota, Gina Bellmanová, Zdena Studenková, Jiří Menzel, Anton Šulík, Viera Topinková, Jakub Ursiny, Rudolf Sloboda