Pamätám si takú tú tichú vznešenú radosť, keď prichádzal do kín Tmavomodrý svet. Dvojica Svěrákovcov bola po Koljovi naštartovaná na najvyššie méty a Zdeněk s obľubou rozprával bonmot, ako jeho syn vyhodil zo scenára postavu starého muža s metlou – jedinú to poistku otca na miesto vo filme. Písal sa rok 2001. Tmavomodrý svet (trochu) sklamal. A Svěrákovci sa na veľmi dlho odmlčali.

Ak vás to zaujímalo, určite ste počuli o veľkých nezhodách medzi otcom a synom, ktoré projekt niekoľkonásobne oddialili. A možno ste videli dokument Tatínek. Pri vašom rozhodnutí ísť do kina to nakoniec asi nezohrá valnú úlohu. A ani pri zážitku z videného. Dvojica Svěrákovcov sa podľa môjho súdu stále radí k tomu najlepšiemu, čo možno z Čiech vidieť. 


Nie som fanúšik súčasného českého filmu. Priznám sa na rovinu, že neustále opakovanie sa (talentovaných) českých autorov mi pripomína kŕč. Áno páčili sa mi Knoflikáři. Ale prečo ich musím vidieť v ďalších x variáciách? Prečo každý druhý film musí riešiť rok 1968, protektorát alebo byť ďalšou variáciou Samotárov? Podľa môjho skromného názoru točia Česi stále o tom istom a všetko zachraňuje drobná hŕstka odlišných vecí. A teraz nemám na mysli ani tak populárne a ľahko stráviteľné adaptácie Viewegových románov (Účastníci zájazdu, Román pre ženy), ako skôr Alice Nellis. A Jana Svěráka.
Jan Svěrák, držiteľ dvoch Oscarov (prvý študentský za Ropákov, druhý dospelý za Kolju) je podľa mňa vizuálne najtalentovanejší český režisér a mohol by predstavovať minimálne európsku špičku. Možno sú mnohé jeho nápady považované za úlety, ale pre mňa zostanú (tak ako napr. makro zábery v Akumulátorovi) nezabudnuteľným príjemným šokom. O to viac treba hneď na úvod povedať, že Vratné lahve sú titul, kde sa Jan stiahol do úzadia. Celý film je komponovaný a režírovaný veľmi civilne, bez vizuálnych hračiek a podľa mňa obrazovo trochu vlažne. Akoby súčasťou rodinného zmierenia a protislužbou za škrtanie v otcovom scenári bolo (pod)vedomé ustúpenie a prenechanie všetkej pozornosti na príbeh a na pohnútky hlavných hrdinov (nie že by sa to vylučovalo).


Vratné lahve sú autorským príbehom Zdeněka Svěráka, žijúceho pokladu českého národa. Jeho patriotizmus, ľudskosť a človečia milota sú ťažkými zbraňami, ktorými sa vie prebojovať cez tuhé panciere dnešnej doby a celkom spoľahlivo zasiahnuť a pohnúť ľudské srdcia. Jeho herectvo je čiastočne poznačené divadelníctvom z dosiek cimrmanovho divadla, no v kombinácii s nádhernými jednoduchými dialógmi a skutočným posolstvom, ktoré skrz film chce odovzdať, tvorí silnú pozitívnu energiu. Nepochybujem, že sa na filme nasmejete a možno na chvíľku i zauvažujete. Napriek tomu, že ide takmer výsostne o osobnú spoveď a hľadanie odpovedí na vlastné otázky o potrebnosti a sebazáchrane starého človeka („ak v nebi nemajú prácu, tak neprídem“), svojou jednoducho pravdivosťou sa pochopiteľne mení na generačnú výpoveď (veľmi príjemné stretnutie kolegov z divadla).
K najpríjemnejším šokom z filmu (predsa len úsmevné dialógy a pekné obrázky sú vecou očakávanou) patria herecké výkony. Opomeniem teraz samotného Svěráka staršieho i jeho filmovú partnerku Danielu Kolářovú a prejdem priamo k veci: úžasný Jiří Macháček! Po všetkých tých viac a menej vtipných a menej či skôr viac trápnych postavách podivínov, prišiel s kreáciou, ktorá mi vyrazila dych. Absolútne civilný, elegantný a herecky úplne presný učiteľ Landa. Veľký klobúk dole!


Dovolím si aj pár slov kritiky. Prvú výčitku smerujem ku kamere a réžii. Nielen, že mi prišla až príliš utiahnutá a oprostená snahy pomenovať čosi čisto vizuálne bez tvári ľudí a ich slov, ale najmä v prvej polovici chvíľami akási meravá. Za vrchol považujem absolútne nezvládnutý pád z bicykla, ktorý vyzerá ako nechcená groteska. Druhá (vážnejšia) výčitka smeruje k staršiemu Svěrákovi. Mne osobne prišiel tik hlavnej postavy, podobne ako jazyková vada „Hunderwassermana“ zbytočným a lacným tlačením na pílu a tak trochu „podbízením se“ divákovi. Treťou (najvážnejšou) výčitkou je záver filmu. Nemyslím let balónu, ale ostatná scéna zaradená (?) do titulkov. Neviem či išlo o snahu urobiť ešte jeden ľudový fór, ale podkopáva to nohy celej snímke.
Vratné lahve sú veľmi príjemný, ľudský a vtipný film. V akomsi zmierení putujú tvorbou otca a syna, odkazujú na postavy učiteľa i otca a vitálne (ako inak) zakotvujú hlavného hrdinu do úlohy dedka. Nemajú genialitu divadla Járy Cimrmana a scenáristicky (Vrchní prchni, Traja veteráni) ani režijne (Akumulátor, Kolja) nepatria k absolútnemu vrcholu svojich autorov. Stále však patria k vysokému nadštandardu a ich najväčšia devíza – ľudskosť a pravdivosť z nich robia dôležitý film. Tak si ho nenechajte ujsť.
Vratné lahve (Česká republika, 2007, 103 min.) Réžia: Jan Svěrák. Scenár: Zdeněk Svěrák. Kamera: Vladimír Smutný. Hudba: Ondřej Soukup. Hrajú: Zdeněk Svěrák, Daniela Kolářová, Tatiana Vilhelmová, Jiří Macháček, Jiří Schmitzer, Ladislav Smoljak, Božidara Turzonovová, Pavel Landovský, Jan Budař