Budem vychádzať zo starého múdra, že opakovanie je matka múdrosti. Preto, a len preto, si dovolím zopakovať, že Pedro Almodóvar si už zodve desaťročia buduje svoje malé svety plné bizarných vzťahov, absurdných situácií a ironických odhalení. V nich, prostredníctvom relatívne uzavretej palety postáv, variuje, kombinuje, permutuje. A posúva sa k novším a novším rovinám vyjadrenia idei, ale aj emócie. Dominantou týchto svetov sú ženy a tesne pri nich bytosti „medzi“ – homosexuáli, transvestiti. Muži sú tí, ktorí narúšajú, spôsobujú zmätok, a práve preto potrebujú ženskú lásku a pochopenie. A najmä, ženy sú tie, ktoré idú ďalej: navonok pokojné a vyrovnané, no vo vnútri si ticho a hrdo nesú svoju bolesť. Vládnucou emóciou je však láskyplná irónia.

Dejová línia, resp. jej premisa, zatiaľ posledného Almodóvarovho filmu Volver pripomína šialenú telenovelu o troch ženách: Raimunde (Penélope Cruz), jej sestre Sole (Lola Dueñas) a dcére Paule (Yohana Cobo), ktorým sa v priebehu niekoľko dni prevráti svet naruby. Raimundin muž príde o prácu. Keď sa asi deň na to pokúsi znásilniť Paulu (tvrdiac, že nie je jej otec), príde aj o život. V momentne zahladzovania stôp zavolá Sole: zomrela teta Paula, posledná príbuzná z maminej strany. Chvíľu na to zazvoní sused a poprosí Raimundu o pomoc s prenájmom reštaurácie. A do toho sa pripletie susedka tety Pauly, dcéra prvej a asi aj jedinej hippiesáčky v dedine, Agustina (Blanca Portillo), jej zmiznutá mama, Raimundina a Solina mama, ktorá by mala byť nejaký ten rôčik na onom svete, a ešte filmový štáb. Psycho? No, to sa u tohto režiséra stáva. Na plátne a v časovom oblúku dvoch hodín je však sieť vzťahov, priateľských výpomocí, pokrvných a iných pút ako aj tajomstiev uhladenejšia, prehľadnejšia. A najmä, na rozdiel od predchádzajúceho odseku, nepôsobí ako príliš veľa plnky v malom kurčati. 


Vzťahy sú pre Almodóvara nástrojom pre vyjadrenie emócie či mentálneho stavu. Môže ísť o emóciu/stav v postave rovnako dobre ako o emóciu/stav – lajtmotív. Je to spomienka, bolesť, poznanie/odhalenie, odpustenie a tak trochu aj transcendentálny zážitok stretu so smrťou. Ich intenzita sa rozvíja v situáciách, ktoré sa postavám dejú. To vyžaduje premyslené charaktery a ich relácie. Medzi oboma (dejom a postavami) existuje úzke prepojenie. Postavy sa vyjadrujú vo vzájomných stretoch postáv, v ich reakciách na situáciu. Situácie sú dôveryhodné a funkčné vďaka postavám a ich reakciám. Ústrednou črtou postáv je bolestná spomienka na minulosť vyvolaná prítomnosťou. Almodóvar volí momenty v „živote postáv“ tak, že sa ony bolestné spomienky prirodzene vynárajú. Inak to nie je ani v prípade Volver. Almodóvar pokračuje v ustupovaní od prízvukovania absurdného humoru situácie v prospech absurdnej irónie ladenej viac melancholicky. Volver je tak výrazne viac melodráma ako komédia.
Čo ma veľmi príjemne prekvapilo, bol herecký prejav Penélope Cruz. Priznávam, je to herečka, ktorú výslovne nemám rada a nevedela som ju prijať ani vo Všetko o mojej matke (1999). Po Vanilkovom nebi (2001, r. Cameron Crowe). Cruz nepôsobila ako vyplašená srna, čo osebe je pri jej fyziognómii výkon. Jej postava a výzor evokujú mladú Sophiu Loren v De Sicových filmoch. Herecky je veľmi presná, neprehráva, ale ani nešetrí výrazom. Možno paradoxne, ale jej výkon vo svojej kvalite je rovnocenný s herectvom Dueñas, Cobo, Portillo či, zatiaľ nespomenutej Carmen Maury (matka Raimundy a Sole). 


Nostalgiu obrazu a celkovú atmosféru filmu-spomieky dotvárajú teplé odtiene červenej, oranžovej, žltej v kontraste k chladnej modrej a sýto zelenej a mäkkého svetla. Vzory a dekorácie niekedy zo 1960. rokov. Vo zvuku je to veľmi jemná a citlivá hudba Julia Iglesiasa (Kvet môjho tajomstva, Sex a Lucia, Hovor s ňou), s ktorým Almodóvar spolupracuje pravidelne asi od polovice 90. rokov.
Volver je vo svojej celistvosti veľmi krehký film, ktorý zanechá silný dojem. Je to samotná konštrukcia situácií, ktorá je tak absurdná, že je pravdepodobná a možná. Je to spôsob, akým Almodóvar prideľuje postavám funkcie a necháva ich reagovať. Sú to tiež presahy zo „širšieho“ sveta, nenápadná symbolika a ich súhra s „užším“ svetom postáv. Je to oná výtvarnosť a cit pre svetlo a farbu. Je to cit pre obsadenie a vedenie hercov a ich výkony. A nad tým všetkým uskutočnený zámer, a teda všetko na svojom mieste.
Volver (Španielsko, 2006, 120 min.) Réžia: Pedro Almodóvar. Scenár: Pedro Almodóvar. Kamera: José Luis Alcaine. Hudba: Alberto Iglesias. Hrajú: Penélope Cruz, Carmen Maura, Lola Dueňas, Blanca Portillo, Yohana Cobo, Chus Lampreave, Antonio de la Torre, Carlos Blanco, María Isabel Díaz