Verejný nepriateľ kráča k svojmu očakávanému koncu. Aká cesta to vlastne bola?

Čosi už bolo povedané, k tomu, čo bolo ukázané. Druhý film s dôvetkom Epilóg, však na moje nemilé prekvapenie, prináša málo nového a zaujímavého. Je tak trochu nastavenou kašou, kde sa najviac zo všetkého odhaľuje to dobré i zlé z prvej časti. Najmä sa však potvrdzuje, že rozdelenie filmu, nie je na osoh zážitku.





 
Jacques Mesrine je späť vo Francúzsku, avšak nič zvláštne sa nedeje. Stále prepadá banky s drzosťou i navitou hodnou spontánnej výbušnej mysle. Občas sa mu podarí trúfalý kúsok, občas niečo fatálne zlyhá. Pomerne často sa zrazí pri úteku s iným autom a nie zriedka sa dostane do väzenia, z ktorého dokáže utiecť. 

Stále ide o živú, skutočnú postavu, ktorá mala nepochybne svoju charizmu, motiváciu a mediálny dopad na spoločnosť rangu veľkej hviezdy. Stále ide o remeselne pozoruhodný film. Aj keď nepatrím k tým, ktorí vnímajú a ospevujú žánrové citácie, vidím stále veľa toho, čo je zaujímavé. Práca s kamerou počas akcie (napr. strihanie detailu na detail), umocňuje pocit dynamiky a napätia. Rovnako slušivý je dobový šat filmu a pochopiteľne stále platí, že Vincent Cassel je jednoducho skvelý.


Rovnako vo mne však pretrváva určitý zmätok. Tak, ako sa druhý film predo mnou odvíjal, bolo stále viac jasné, že má vlastne jednu – jedinú pevnú líniu: tou je rastúci Mesrinov záujem o média a médii o Mesrina. Kariérny vzostup – ak to tak možno povedať – je banditova najväčšia sila i achilova päta zároveň. Presne ako to vyjadril krátky dialóg s uväzneným boháčom. Línia medzi revolucionárom a gangstrom, je jasná a sólobežec Mesrin sa stáva zajatcom svojho obrazu. Všetko ostatné vo filme, podľa mňa, trochu pokrivkáva. Je to najmä skratkovité konanie postáv, ktorému som nebol schopný uveriť (Mesrin a dcéra, Mesrin a otec, dve „princezné“ a Mesrin).
Opakovane počas sledovania prvého i druhé filmu som si podvedome vybavoval iné francúzske meno: Henri Charriére alias „Motýlik“. Obaja sú skutočnými predstaviteľmi „Monte Christovského“ odkazu úteku z väzenia. Obaja dokázali čosi neuveriteľné, ich inštinkt prežiť ich vyviedol zo situácii, aké by mnohých iných zlomili. O oboch vieme predovšetkým z ich vlastnej autobiografie. To všetko určite v mojom podvedomí zohrávalo určitú úlohu a poviem to na rovinu: Mesrine zostal po celý čas v tieni Motýlika. Aby som bol fér musím priznať, že svoju úlohu zohráva aj jednoznačne pozitívnejší resp. ľudskejší profil Charriéra. Aj pri hodnotení samotných príbehov a spôsobu, akým boli vyrozprávané, mám však pocit, že Verejný nepriateľ nenaplnil svoj potenciál a zostal vizuálne a dejovo zaujímavým divadlom, ktoré však nedosahuje úroveň „večných príbehov“.


Záverečný pocit je vlastne veľmi zmiešaný. Ak si zopakujeme, že herci sú veľmi dobrí a réžia a kamera skutočne zaujímavá, jednoducho sa dostávame k vinníkovi: je ním scenár. Viem, že všeobecné hodnotenie je trochu iné, ale predsa len, môj názor je taký, že druhý film je vlastne sklamaním oproti prvému. Je pravda, že scenár prvej časti zabieha do podrobností, ktoré nepotrebuje, resp. nevyužíva (rodinný život napríklad) a druhá časť je oproti tomu kompaktnejšia a jednoduchšia. Žiaľ, neprináša žiadne prekvapenie, nič skutočne zaujímavé. Prvý film, tak vlastne žiari trochu viac prísľubom, druhý hasne poznaním, že z prísľubu sa nič nestalo. Škoda, že autori Verejného nepriateľa nedokázali ešte viac skrotiť množstvo informácii a nevytvorili hutnejšie dielo. Mali na to všetky predpoklady.
Mesrine: L’ennemi public n°1 (Francúzsko/Kanada, 2008, 130 min.) Réžia: Jean-Franćois Richet. Námet: Jacques Mesrine – kniha L’instinct de mort (Inštinkt smrti). Scenár: Abdel Raouf Dafri, Jean-Franćois Richet. Kamera: Robert Gantz. Strih: Bill Pankow, Hervé Schneid. Hudba: Marco Beltrami, Marcus Trumpp. Hrajú: Vincent Cassel, Ludivine Sagnier, Mathieu Amalric, Gérard Lanvin, Samuel Le Bihan, Oliver Gourmet, Georges Wilson