|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Pondelok 25.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Katarína
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
10. 07. 2009
Verejní nepriatelia
Do kín prichádza film s aurou moderného, ale histórii verného opusu, ktorý svojím hviezdnym obsadením na oboch stranách kamery, má perspektívu „veľkého filmu“ nezapadajúceho prachom.
Tento rok zatiaľ patrí drsným chlapíkom neakceptujúcim žiadne obmedzenia. Prekračujú zákon, prekračujú hranice štátov, berú si všetko a dávajú veľmi málo. Ritchieho RocknRolla sa na nás výsmešne (a štylizovane) pozerala cez pohár vodky, Gomora cez prizmu skutočnosti a európskych cien. A potom sú tu dvaja chlapíci, ktorým spoločnosť a slovenskí distribútori nadelili status hlavnej spoločenskej hrozby. Najskôr Jacques Mesrine ako Verejný nepriateľ č.1 vo Francúzsku v rokoch šesťdesiatych a teraz John Dillinger s kumpánmi, ktorí sa stali postrachom amerických zákonov o tri desaťročia skôr. Niečo (zo života) majú spoločné, mnohé (filmové) odlišné.
Dillinger so svojou bandou vykrádal americké banky a strieľal policajtov. V dobe ekonomickej krízy sa však líšil od ostatných svojou popularitou medzi ľuďmi. „Jánošíkovský“ status je vlastne najúčinnejšie mimikri zbojníka. Potrebuje na to vedieť pracovať s verejnou mienkou, na oplátku však dostane potrebné krytie a právo robiť čokoľvek. Platilo to v pred vojnou, platilo to po vojne, a mám pocit, že to platí aj dnes. Ku cti filmu patrí, že umelo nehľadá paralely medzi výchovou, zážitkami zo života a súčasným stavom. Dillinger je divákovi predstavený in medias res – pri úteku z väzenia. Len čo príde na snahu o profilovanie emócii a motivácii (strata kamaráta/tútora a konfrontácia s jeho filozofiou - s kým spolupracovať a s kým nie) scenár a postavy trochu habkajú. Naopak, ak ide o prepad banky, alebo akčnú strielačku, ľahkosť a automatickosť akcie priam vzbudzuje rešpekt.
Režisér (a často aj scenárista) Michael Mann má v mojej osobnej filmotéke hrdé a nezastupiteľné miesto. Tento chicagský rodák si ho paradoxne zaslúžil Posledným mohykánom, hoci svet ho asi vníma najmä ako režiséra filmov Neľútostný súboj, Collateral a aj pomerne nedávneho Miami Vice. Policajti, kriminálnici a všetko okolo nich sa s Mannom spája priam bytostne a asi sa niet čo čudovať, že sa v ostatnom filme vrátil k svojmu mestu a ku gangstrovi, ktorý sa stal skutočnou legendou.
Čo ma prekvapilo je tendencia akéhosi „ochladzovania“ prechádzajúca Mannovými filmami a najmä miera v akej eskaluje práve vo Verejných nepriateľoch. Mám na mysli nielen vizuálne znaky digitálneho snímania a s ním súvisiacej farebnosti a estetiky vôbec (ktorá mi napr. v Collateral prišla úchvatná), ale aj spôsobu akým (ne)vťahuje diváka do deja. Od živelného a emóciami nabitého súboja De Niro – Al Pacino, cez neľudský chlad Cruisea až po aktuálne úplne sa míňajúcu dvojicu Depp – Bale. Akoby sa režisér snažil o stále bezprostrednejší, dokumentárnejší spôsob nahliadnutia na svojich hrdinov a obetoval mu budovanie deja.
Verejní nepriatelia tak na mňa pôsobia ako navonok mimoriadne chladný film ponúkajúci zážitok skôr tým, ktorí sú ochotní hľadať filmárske a historické hodnoty a vážne zlyháva v schopnosti (alebo ochote?) vyrozprávať príbeh a ponúknuť strhujúce emócie. Niet pritom najmenších pochýb o výborných hereckých výkonoch a veľmi zručnom filmárskom spracovaní. Osobitne by som vyzdvihol spôsob prepájania scén hraných a „dokumentárnych“ (napr. prechod z verejného vyhlásenia do žurnálu).
Ak však očakávate profil gangstra z mäsa a kostí, ako bol vo Verejnom nepriateľovi č.1, či strhujúci príbeh v štýle Amerického gangstra, budete asi mierne sklamaní. Pri naozaj slušnej stopáži sa toho vlastne udeje pomerne málo a mnohé postavy a udalosti sú vyslovene sekundárne. Najsilnejším motívom tak zostáva vzťah Dillingera s jeho životnou partnerkou a podľa mňa jediná skutočne emotívna scéna, umiestnená (pochopiteľne) na konci filmu.
Public Enemies (USA, 2009, 143 min.) Réžia: Michael Mann. Námet: Bryan Burrough – kniha Public Enemies: America’s Greatest Crime Wave and the Birth of the FBI, 1933 – 34 (2004). Scenár: Ronan Bennett, Michael Mann, Ann Biderman. Kamera: Dante Spinotti. Strih: Jeffrey Ford, Paul Rubell. Hudba: lliot Goldenthal. Hrajú: Christian Bale, Johnny Depp, Channing Tatum, Emilie de Ravin, Leelee Sobieski, Marion Cotillard, Giovanni Ribisi
Dillinger so svojou bandou vykrádal americké banky a strieľal policajtov. V dobe ekonomickej krízy sa však líšil od ostatných svojou popularitou medzi ľuďmi. „Jánošíkovský“ status je vlastne najúčinnejšie mimikri zbojníka. Potrebuje na to vedieť pracovať s verejnou mienkou, na oplátku však dostane potrebné krytie a právo robiť čokoľvek. Platilo to v pred vojnou, platilo to po vojne, a mám pocit, že to platí aj dnes. Ku cti filmu patrí, že umelo nehľadá paralely medzi výchovou, zážitkami zo života a súčasným stavom. Dillinger je divákovi predstavený in medias res – pri úteku z väzenia. Len čo príde na snahu o profilovanie emócii a motivácii (strata kamaráta/tútora a konfrontácia s jeho filozofiou - s kým spolupracovať a s kým nie) scenár a postavy trochu habkajú. Naopak, ak ide o prepad banky, alebo akčnú strielačku, ľahkosť a automatickosť akcie priam vzbudzuje rešpekt.
Režisér (a často aj scenárista) Michael Mann má v mojej osobnej filmotéke hrdé a nezastupiteľné miesto. Tento chicagský rodák si ho paradoxne zaslúžil Posledným mohykánom, hoci svet ho asi vníma najmä ako režiséra filmov Neľútostný súboj, Collateral a aj pomerne nedávneho Miami Vice. Policajti, kriminálnici a všetko okolo nich sa s Mannom spája priam bytostne a asi sa niet čo čudovať, že sa v ostatnom filme vrátil k svojmu mestu a ku gangstrovi, ktorý sa stal skutočnou legendou.
Čo ma prekvapilo je tendencia akéhosi „ochladzovania“ prechádzajúca Mannovými filmami a najmä miera v akej eskaluje práve vo Verejných nepriateľoch. Mám na mysli nielen vizuálne znaky digitálneho snímania a s ním súvisiacej farebnosti a estetiky vôbec (ktorá mi napr. v Collateral prišla úchvatná), ale aj spôsobu akým (ne)vťahuje diváka do deja. Od živelného a emóciami nabitého súboja De Niro – Al Pacino, cez neľudský chlad Cruisea až po aktuálne úplne sa míňajúcu dvojicu Depp – Bale. Akoby sa režisér snažil o stále bezprostrednejší, dokumentárnejší spôsob nahliadnutia na svojich hrdinov a obetoval mu budovanie deja.
Verejní nepriatelia tak na mňa pôsobia ako navonok mimoriadne chladný film ponúkajúci zážitok skôr tým, ktorí sú ochotní hľadať filmárske a historické hodnoty a vážne zlyháva v schopnosti (alebo ochote?) vyrozprávať príbeh a ponúknuť strhujúce emócie. Niet pritom najmenších pochýb o výborných hereckých výkonoch a veľmi zručnom filmárskom spracovaní. Osobitne by som vyzdvihol spôsob prepájania scén hraných a „dokumentárnych“ (napr. prechod z verejného vyhlásenia do žurnálu).
Ak však očakávate profil gangstra z mäsa a kostí, ako bol vo Verejnom nepriateľovi č.1, či strhujúci príbeh v štýle Amerického gangstra, budete asi mierne sklamaní. Pri naozaj slušnej stopáži sa toho vlastne udeje pomerne málo a mnohé postavy a udalosti sú vyslovene sekundárne. Najsilnejším motívom tak zostáva vzťah Dillingera s jeho životnou partnerkou a podľa mňa jediná skutočne emotívna scéna, umiestnená (pochopiteľne) na konci filmu.
Public Enemies (USA, 2009, 143 min.) Réžia: Michael Mann. Námet: Bryan Burrough – kniha Public Enemies: America’s Greatest Crime Wave and the Birth of the FBI, 1933 – 34 (2004). Scenár: Ronan Bennett, Michael Mann, Ann Biderman. Kamera: Dante Spinotti. Strih: Jeffrey Ford, Paul Rubell. Hudba: lliot Goldenthal. Hrajú: Christian Bale, Johnny Depp, Channing Tatum, Emilie de Ravin, Leelee Sobieski, Marion Cotillard, Giovanni Ribisi
Verejní nepriatelia
Autor: Vladimír Kurek
Zdroj: Kinema