Surrealizmus v českom filme? Zase ten Švankmajer? Odpoveď na prvú otázku znie áno, na druhú nie. Debutujúci režisér a scenárista David Jařab nakrútil film, ktorý ťažko zaškatuľkovať a navyše ak odkazuje k „princípom“ surrealizmu. Keď bol Vaterland uvedený pred dvoma rokmi na Bratislavskom filmovom festivale, vyvolal rozporuplné reakcie, aj keď iba v malom okruhu zainteresovaných. Nie, nevytvorili sa dve skupiny rozdelené na odporcov a prívržencov. Ak áno, tak je takýto pohľad značne zjednodušujúci. Vaterland je totiž príliš zvláštny film a označiť ho jednoducho ako dobrý alebo zlý, je problematické. Myslím, že ani táto recenzia k jednoznačnému riešeniu neprispeje.  

Česky hovoriaci potomkovia aristokratického rodu Czadských sa rozhodnú vycestovať do cudziny, z ktorej pochádzali ich predkovia. Nachádza sa tu totiž stará rodinná usadlosť s pozemkami. Hlavným dôvodom na výpravu do neznámej krajiny je však pre rodinných príslušníkov pozostalosť v podobe loveckých denníkov a čiernobieleho filmového materiálu, ktorú zdedili po starom otcovi. Z nich sa dozvedajú o zvláštnych praktikách poľovania na bližšie nešpecifikované „zvieratá“. Na schátranom zámku ich privíta správca Willmer, ktorý sa im snaží vo všetkom vyhovieť, no výrazné kultúrne rozdiely medzi miestnymi obyvateľmi a „európskymi“ návštevníkmi postupne ústia do očakávaného konfliktu.       


Režisér David Jařab využíva mystifikáciu s prvkami absurdity. V krajine, do ktorej hrdinovia prichádzajú, síce veje červená vlajka s bielym krížom, no ako Švajčiarsko určite nevyzerá. Na rozpadnutých cestách sa premávajú Trabanty a Volgy a aj benzínové čerpadlo ma veľmi ďaleko od jeho moderného ekvivalentu. A ako by toho nebolo dosť, tak miestny obyvatelia nehovoria po nemecky alebo francúzsky, ale po portugalsky. No to nie je všetko. V hlbokých lesoch v okolí schátraného zámku vraj žijú podivné tvory (po česky kostrouni), o ktorých sa už v zápiskoch zmieňoval nebohý starý otec. Detailne opísal postup lovenia a spôsob použitia bizarného poľovníckeho náčinia. A tak sa potomkovia na čele s Richardom (Karel Roden) v sprievode dvoch domorodých stopárov aj napriek skrytej nevôli správcu Willmera vyberú do lesa so zámerom pokračovať dávnej v rodinnej tradícii. Prípravy na lov sa môžu začať.
Film Vaterland je zaujímavý už len tým, že bol vôbec nakrútený. Rozhodne nie je určený pre typického návštevníka multiplexu. Ten by pravdepodobne po zhliadnutí filmu len nechápavo krútil hlavou a odchádzal by z kina s otázkou: „o čom to chcelo byť?“. A bohužiaľ (presnejšie vďakabohu) nie len on. Celá štruktúra filmu je totiž založená na zahmlievaní a indícií k jasným odpovediam je príliš málo. Aj motivácia konania postáv je nejasná. Hrdinovia akoby boli hnaní  túžbou nájsť stratenú identitu. Z mestských zbohatlíkov sa stávajú vášniví lovci. Napríklad Richard akýsi autorita rodinného klanu, sa oholí podľa fotografie starého otca a na hlavu si nasadí starý lovecký klobúk. História predkov sa opakuje rekonštrukciou zabudnutých rituálov. Tu musím upozorniť, že sa výhradne nejedná o čiernu komédiu, aj keď zopár scénok tomu nasvedčuje, alebo o sci-fi (nie, kostrouni nie sú mimozemšťania), aj keď niektorí „filmoví novinári“ by v honbe za žánrovými vymedzeniami boli schopní hocičoho. 


Ale prečo by malo byť všetko vysvetlené. Ak sa autori sami priznávajú k surrealizmu (už len kniha v jednom zábere s rovnomenným názvom) sú akékoľvek výhrady tohto typu neopodstatnené. Iste, dalo by sa namietať, že niektoré pasáže vyznievajú hlucho a výkony hercov sú nevalnej kvality (žeby zámer?) alebo že otvorený záver pôsobí rozpačito. Ale v konečnom dôsledku nie je nikde napísané, že divák musí mať všetko pekne naservírované podľa pravidiel štandardného filmového stravovania. Práve naopak. Sila Vaterlandu spočíva tajomnej atmosfére, ktorú vytvárajú zvuky (permanentne počuť bzukot múch) a prevažne ručná kamera (pseudodokumentárny záznam filmu). Rovnako hudba s africkými motívmi ešte viac zamotáva odpoveď na otázku, kde sa vlastne film odohráva. Z takéhoto pohľadu sa Vaterland výrazne odlišuje od českého mainstreamu, či už komerčného alebo toho „umeleckého“. Už len pre odvahu realizovať tak odlišný filmový projekt po dlhých šiestich rokov príprav, si debutujúci režisér a scenárista David Jařab zaslúži veľké plus. Aj keď Vaterland nedosahuje kvalít Švankmajerových surrealistických filmov, ktoré minimálne slúžili ako inšpirácia. Na druhej strane aj porovnanie so Švankmajerom je mierne zavádzajúce. Preto sú prekvapujúce prevažne negatívne reakcie českej filmovej kritiky. 
Nechcem sa teraz púšťať do možných interpretácií filmu. Našlo by sa tu zopár matne čitateľných vrstiev, napríklad téma stretu kultúr, temnej stránky minulosti nemeckého národa alebo problém absencie inicializačných rituálov v súčasnej spoločnosti. Rovnako je zbytočné menovať filmy, z ktorých režisér čerpal rôzne motívy a prvky a hľadať paralely. Zostanem pri tom, že pri Vaterlande funguje niečo, čo by sa dalo nazvať ako Hanekeho syndróm (v pozitívnom zmysle). Tým však nemyslím syndróm režiséra ale skôr diváka, ktorý odchádza z kina s pocitom, že bol podvedený. Aj pri Vaterlande chýba jasne čitateľné posolstvo alebo konečné vysvetlenie. No pokiaľ Haneke zavádza úmyselne a tým stavia diváka do pozície zmäteného a nechápajúceho dieťaťa, pri Jařabovom filme vznikajú pochybnosti, či bola jeho výsledná koncepcia dokonale premyslená, alebo bola výsledkom náhody z nezvládnutej réžie. Tak či tak, Vaterland je rozhodne jedným z najzaujímavejších českých filmov, ktorý je možné vidieť v súčasnosti na plátnach slovenských kín. A ešte raz upozorňujem: tento film nie je sci-fi.
Vaterland – lovecký deník (ČR, 2004, 94 min.) Réžia: David Jařab. Scenár: David Jařab. Kamera: Marek Jícha. Hudba: Petr Haas, Jan Ponocný, Roman Zach. Hrajú: Karel Roden, František Řehák, Petr Forman, Júlio Martín da Fonseca, José Figueiredo, Vasil Fridrich.