Do manželstva Pierra a Manon sa po rokoch spoločného života aj práce začína vkrádať nuda. A, ako to už býva, prichádza niekto tretí. Mladá archivárka Elizabeth, ku ktorej si Pierre začína chodiť po každodennú dávku fyzickej rozkoše. Zákonu akcie a reakcie sa však ani s kyticou pre manželku v ruke nevyhne. Čoskoro začne voľné chvíle bez jeho prítomnosti šikovne využívať aj Manon...

Francúzsky film V tieni žien, to je úvaha na námet spletitých medziľudských vzťahov, partnerských prešľapov a dilemy, či vo vzťahu, ktorý už nie je celkom bezchybný ostať, alebo odísť. Vďačná téma, zvučné mená za aj pred kamerou, osviežujúce vizuálne spracovanie. Je to ale tiež film plný stereotypov a klišé, ktoré by sme k téme manželskej nevery hádam očakávali skôr od oddychových rubrík ženských časopisov.
KINEMAVIDEO3891.
Najtvrdším orieškom spomedzi postáv je práve tá ústredná –Pierre. Vo vzťahu k nemu má film naozaj výstižný titul, hoci je asi príliš domýšľavé predpokladať, že to práve takto jeho tvorcovia mysleli. Pierre aj jeho herecký predstaviteľ Stanislas Merhar sú totiž svojimi ženskými „spoluhráčkami“ vo filme naozaj dokonale zatienení. Ako akýsi zádumčivý prototyp narcistického „pána tvorstva“ , nechá sa Pierre bez najmenšieho záchvevu emócií či vlastnej vôle vláčiť životom od ženy k žene. Nedarí sa mu v práci, nemá ho rada svokra, k žene sa správa ako k onuci a milenku len využíva.

Z úst rozprávača sa dozvedáme, že si to celé ospravedlňuje tým, že je jednoducho muž – a muži sú už raz takí. Nuž, nič prekvapivé ani originálne. Čakáme teda určitú katarziu, dúfame, že ho nejaký dejový zvrat z tohto nezáživného sedla vyhodí a donúti prejaviť sa. A v druhej polovici filmu sa skutočne jeho bohorovnosť začína pod vplyvom udalostí otriasať. Žiaľ, na hĺbke ani toto Pierrovi nepridáva a ostáva len akousi odťažitou karikatúrou chlapa, akých sa v kaviarenských rečiach podrazených žien nájdu státisíce.
Ženské hrdinky sú už pre diváka určite zábavnejšie, cítiť z nich život, emócie, hovoria čo si myslia a snažia sa svoj osud zobrať do vlastných rúk. Ani ony však nedokážu uniknúť svojim škatuľkám. Kým Manon predstavuje ženu spasiteľku, ktorá pre neúspešného manžela obetuje vlastné sny aj hrdosť, Elisabeth je klasická „bokovka“ nevzdávajúca sa túžby po spoločnej budúcnosti so ženatým milencom. Hoci im nemožno uprieť dravosť a sympatie, ani ony nevravia nič, čo by sme už kdesi nepočuli. A tak v polovici filmu už zrejme neuniknete pocitu, že by ste tento príbeh vlastne dokázali dorozprávať aj sami.

Určitá schematickosť snímky V tieni žien zrejme bola autorským zámerom – nasvedčuje tomu aj prísne stručná minutáž či pocitovo zjednodušujúce čiernobiele spracovanie. I tak však aktéri tejto urýchlenej vzťahovej šarády pôsobia až rušivo neživo. Sú totiž spútaní šablónovitým scenárom, ktorý nám pri tom, paradoxne, zrejme chce povedať, že v živote vlastne nie je nič jednoznačné. Alebo je to inak? Chce nás režisér Philippe Garrel presvedčiť o tom, že sú naše vzťahové patálie v skutočnosti len komickým tancom rýb na suchu, ktoré, napokon, aj tak všetky skončia rozvarené v jednej veľkej bouillabaise?
Aby sme však neboli celkom nespravodliví, V tieni žien určite nie je nepríjemným diváckym zážitkom. Je svižný, krásne nakrútený, dokonale prehľadný. Body k dobru si tiež zaslúži za originálne (a možno aj metaforické?) rozuzlenie vedľajšej zápletky s vojnovým veteránom. Ak má divák práve chuť nechať sa pobaviť nenáročným filmovým zrkadlom partnerských vzťahov – navyše s pridanou hodnotou estetickej a štylistickej precíznosti , je vlastne celkom dobrou voľbou. V konkurencii snímok na rovnaké téma však určite ťahá za kratší koniec...
L'ombre des femmes (Francúzsko, 2015, 73 min.)Réžia: Philippe Garrel. Hrajú: Stanislas Merhar, Clotilde Courau, Lena Paugam, Vimala Pons