Keď sa povie „Rakúšan“ a „pivnica“, asi si všetci spomenieme na nešťastnú dcéru notoricky známeho zvrhlíka Josepha Fritzla. Vo filme režiséra Ulricha Seidla sa ale dozvedáme, že Rakúšania vo svojich pivniciach robia aj mnoho ďalších bizarných vecí...

Všetci určite máme svoje malé čudné tajomstvá, ktoré by tých ostatných dokázali pobaviť či šokovať. Svojského rakúskeho filmára Ulricha Seidla ale „všetci“ rozhodne nezaujímame. Pred kameru postavil len tú najkrikľavejšiu vzorku človečenstva, ľudí, o ktorých sme si možno doteraz mysleli, že existujú len v našej bujnej predstavivosti či nočných morách.
KINEMAVIDEO3549.
Sadisti a masochisti, ohavne prízemný zberateľ loveckých trofejí, nostalgický vyznávač nacizmu, lektor streľby, čo vo voľnom čase spieva operné árie, žena, ktorá do podzemia chodí tráviť chvíle nežností s bábikou až desivo realisticky pripomínajúcou novorodenca. Toto sú ľudia, ktorých pivnice a najmä to, čo v nich vo svojom voľnom čase chodia robiť, tvoria obsah Seidlovej snímky. Bude to šokujúce a miestami sa na to bude pozerať naozaj ťažko. 

Seidl však nepríjemný obsah svojho filmu prefíkane vyvažuje enigmatickou estetikou jeho spracovania. Dokument V pivnici pracuje s podzemnými priestormi svojich hrdinov ako s nejakými ornamentálnymi vzorcami. Kamera pre nich nachádza tie najdokonalejšie uhly a kompozície, tak statické, akoby to boli skôr umelecké zátišia, než útržky z reálnych životov reálnych ľudí. A chvíľami by sme si možno aj želali, aby to, na čo sa pozeráme, bol len fiktívny úlet. Skutočnosť, že aj v roku 2016 len kúsok od nás žije alkoholický trubkár, ktorého k slzám dojíma portrét Adolfa Hitlera, alebo partia xenofóbnych a sexistických fanúšikov strelných zbraní, totiž asi na dobrej nálade a optimizme nikomu nepridá. Na druhej strane však, povedzme si pravdu, naozaj nás to prekvapuje?
Áno, film V pivnici je vlastne tak trochu dokumentárnym hororom. Hororom o ľuďoch, o ktorých by sme možno vlastne radšej ani nevedeli. Nuž, ale keď už nám ich ktosi takto krásne nasnímaných ukazuje, aspoň maličký zvedavý voyeur sa určite v každom z nás prebudí. Je v tom ale aj čosi viac? Má táto exhibícia aj iný cieľ, než exhibovať? Ťažko povedať.

Seidlova novinka zľahka pripomína knižné fotokolekcie pod hlavičkou vydavateľstva Taschen. Je to krásne aj vzrušujúco odpudivé zároveň, láka nás to a baví nás krútiť nad tým hlavami, no, napokon - čo vlastne s tým? Vypovedá tento film naozaj o niečom? Jeho hrdinov v skutočnosti absolútne nepoznáme a ani nespoznáme. Ukážu nám len oslizlé špičky svojich ľadovcov, špinavú bielizeň zo svojich tmavých kútov, ktorá bez širšieho kontextu má len pramalú výpovednú hodnotu.
Možno nám však tento krát Seidl, ktorý sa k filmárskej „pitve“ vlastného národa vracia vo svojej tvorbe s pravidelnosťou bumerangu, v skutočnosti o svojich hrdinoch nič nehovorí. Možno tentoraz ukazuje prstom priamo na nás. Pozýva nás totiž k stolu, ktorý sa priam prehýba pod ťarchou potravy pre naše vlastné kultúrne stereotypy. Stačí sa letmo zamyslieť nad tým, čo ste si asi sami predstavovali, že uvidíte v dokumente o tajomstvách rakúskych pivníc...
Im Keller (Rakúsko, 2014, 81 min.)Réžia: Ulrich Seidl. Scenár: Ulrich Seidl, Veronica Franz