Brugy - očistná kúra pre vinou zmietanú dušu alebo len akási bizarná / úspornejšia náhrada za výlet napríklad na Bahamy? Táto „prdel světa“ má hneď niekoľko „negatív“: je najzachovalejším stredovekým mestom a ešte k tomu leží v Belgicku. Renomovaného britského dramatika Martina McDonagha však očarila natoľko, že doň vsadil dej svojho debutu.

Jeho filmová kariéra začala už v roku 2004, keď si prevzal Oscara za krátkometrážnu čiernu komédiu Sixshooter. Bolo len otázkou času, kedy dovtedajšiu divadelnú bravúru prenesie na plátna kín. Výsledkom je príbeh dvoch značne rôznorodých gangstrov z Dublinu, hľadajúcich nedobrovoľný azyl po nie celkom vydarenom záťahu. Kým prehrmí najhoršie, treba sa „zdekovať“ a nadýchať čerstvého vzduchu. Ale prečo práve v Brugách, veď slušne zahrabať sa predsa dá hoci aj v Coventry?
               


Kým ležérne zaguľatený Ken (Brendan Gleeson) sa kamennými mostmi, malými domčekmi s vkusne červenými tehlovými priečeliami priam nadchýna, pre kolegu Raya (Colin Farrell) má výlet akúsi nakyslú príchuť. Kategoricky odmieta rozplývať sa nad labuťami v rieke, špitál z 11. storočia ho tiež necháva chladným. Z letargie ho ale okamžite preberie nakrúcanie filmu s trpasličím protagonistom odohrávajúce sa na ulici. Súčasťou štábu je aj prostovlasá víla Chloe (Clémence Poésy), za pomoci ktorej sa vyhnanstvo zdá byť o poznanie menej útrpným.
Ray sa vďaka svojmu rozkošne výbušnému temperamentu dostáva do množstva konfliktných situácií. Sarkasticky si uťahuje z Američanov, kadejakých etnických skupín, hendikepovaných a obéznych jedincov atď. Pod „veselou“ náturou výtržníka však režisér necháva presvitať bolesť prekrytú nánosmi drsného humoru. Jeho postavy vždy obsahujú ľudský rozmer pretínajúci rozhranie vtipnosti. Hĺbka individuálnej tragiky je najlepšie merateľná práve v tomto pitoresknom súboji s komikou. Podobne do seba narážajú žánrové schémy – komédia sa strieda s gangsterkou (prevládajúcou v závere), tragické motívy s úsmevnými. 


Skutočný zmysel tejto cesty sa vyjaví neskôr a naruší idylu pokojných večerov uprostred vianočne osvetlených uličiek. Na prezeranie pamätihodností sa akosi pozabudne a do kvietkami vyšívaných vreckoviek sa ukryjú revolvery. Trúfalé by však bolo očakávať bizarne mrštnú akciu á la Ritchie. Namiesto toho ide o napínavú, precízne vystavanú drámu s jemnou dávkou absurdna. Práve táto akoby až príliš prešpekulovaná „náhodilosť“ sa však môže zdať tak trochu podozrivou a hoci dobre funguje pred divadelnými kulisami, v pohybujúcich sa obrazoch možno naštrbí mieru vnorenia sa do diela. Ten, kto si sčasti udrží racionálny odstup, sa veľmi pravdepodobne nájde aspoň v kypro osobitých dialógoch prekračujúcich filmové klišé ako aj akúkoľvek politickú korektnosť.
Fakt, že väčšina významov sa odkomunikuje slovne alebo v jednoduchých detailoch na tváre protagonistov, tiež mierne uberá dielu na filmovosti. Celky sa síce objavujú, ale autor nimi nemaľuje ani nebásni – ostávajú len čarovnými zákutiami funkčne dotvárajúcimi atmosféru. Najväčšia dôležitosť tak spočíva na hereckých partoch. Rayovi, ktorého vrátane krčenia plecami a vraštenia tváre pomerne presne zosobnil Colin Farrell (akoby v Brugách napriek scenáru rozkvitol – je to proste Ír srdcom, dušou i prízvukom) obratne sekunduje Brendan Gleeson sťaby Ken/ctiteľ architektúry a „čistej práce“. Za zmienku stojí tiež neobyčajne neurotický šéf v podaní doposiaľ uhladeného Ralpha Fiennesa a sebavedomo trpasličí Jordan Prentice. 


McDonaghovu prvotinu teda možno odporučiť ako pomerne vydarený kúsok avšak skôr vďaka parciálne vybrúseným častiam, než filmovému dielu ako celku. Každopádne je to výdatné sústo pre diváka trpiaceho sofistikovane drzým zmyslom pre humor.       
In Bruges (VB/Belgicko, 2008, 107 min.) Réžia: Martin McDonagh. Scenár: Martin McDonagh. Kamera: Eigil Bryld. Hudba: Carter Burwell. Hrajú: Ralph Fiennes, Colin Farrell, Brendan Gleeson, Zeljko Ivanek, Clémence Poésy