Akoby som už videl tie množstvá príspevkov v diskusiách a desiatky nahnevaných ľudí opúšťajúcich filmové predstavenia, po alebo ešte počas ich trvania. Lákadlá boli veľké – plagát a la hollywoodsky slasher, reklamné slogany: strach, nenávisť, šok a desivá videopáska, či zmienka o najlepšom Európskom filme roka. Ako to však už býva, za šikovnou reklamnou kampaňou sa skrýva jedlo pre náročného gurmána. Nechcem sa stavať do polohy diváka, dištancujúceho sa od bežného – komerciou nasiaknutého – návštevníka kín, ochotného nadinterpretovať každý filmársky počin, len preto, že je európsky, že v ňom nie je všetko vysvetlené, a že mu chýba klipovitý strih a sexy herecké hviezdy.

Toto si vyjasnime hneď na začiatku. Som jednoducho divák, ktorý od filmu očakáva viac, ako len klasickú dejovú štruktúru, formálnu dokonalosť a prvoplánovú snahu tvorcov o identifikáciu sa s jasne vyprofilovanými postavami. Baví ma „pri“ a „po“ filme rozmýšľať, hľadať odpovede na množstvo otázok, skúmať jednotlivé obrazy a objavovať myšlienky za nimi ukryté. Myslím, že je to po určitej dobe charakteristické pre každého milovníka kinematografie. Túžba vidieť, čo všetko môže film ako médium ponúknuť, aké pocity môže vyvolávať. Ísť pri jeho vnímaní hlbšie k jeho základom a umeleckým hodnotám. 


Asi si teraz hovoríte: "čo to ten človek píše za blbosti?". Možno máte aj pravdu, ale už dlho vo mne vrie snaha vysvetliť bežnému divákovi, čo sa vlastne skrýva za tým naším obdivom k filmom, ktoré sú pre väčšinu ľudí úplne nestráviteľným sústom. Je to však veľmi náročná úloha, a myslím, že jediným spôsobom, ako ľudom vysvetliť, že aj filmoví kritici a teoretici sú len diváci, je snaha dostať ich do kina na „iné“ filmy. A mám pocit, že situácia je natoľko vážna, že to bude stále ťažšie a ťažšie. Veď už teraz jeden z bratislavských multiplexov zaraďuje, zo strachu pred diváckou nespokojnosťou, do kolonky ART (čiže film pre náročného diváka) aj snímky, ako Domino, Oliver Twist či Walk the Line, patriace do klasického mainstreamu. Divák zakrpateľ a kinári sa ho boja. Je dosť možné, že o rok bude viac filmov označených upozorňujúcim titulkom ART, ako tých druhých. V takejto situácii prichádza do našich kultúrnych stánkov francúzsky koprodukčný film Utajený. Kolonka ART sa tak rozrástla o ďalší titul.
Režisér Michael Haneke (Pianistka, Bennyho video), je podľa môjho skromného názoru Pán umelec, s vlastným štýlom a osobitým zásobníkom silných psychologických tém. Pri vykresľovaní postáv ide tak hlboko, ako sa len dá a pred ničím nás neochráni. Je voyuerom a to isté žiada aj od nás. Ponoriť sa do príbehu a participovať na dekódovaní jeho myšlienok. Život a ani film nie je jednoduchý, a v oboch sme odkázaní sami na seba. Haneke ako psychológ veľmi dobre vie, že každý z nás niečo skrýva, niečo tají. Ako tvorca povýšil film na organizmus. Dal mu istú ľudskú vlastnosť – pohrávať sa s tajomstvom. Aké sú však naše pocity z niečoho neživého, čo ukrýva tajomstvo? Sme ochotní akceptovať tento nový fakt? Všetci asi určite nie, ale čo keby sme to skúsili? Otázky pribúdajú, odpovede akosi nie...
Georges (Daniel Auteuil) a Anne (Juliette Binoche) žijú šťastným usporiadaným životom so svojim mimoriadne nadaným 12-ročným synom Pierrotom. Anna pracuje vo významnom vydavateľstve a Georges má svoju televíznu literárnu show. Ich život nečakane zmení videokazeta, ktorú jedno ráno nájdu vo svojej poštovej schránke. Tá obsahuje dlhé statické zábery ich domu a ulice. Chýba však vysvetlenie. A chýba nielen postavám príbehu, ale aj divákom. Haneke si totiž zobral jednoduchý motív z filmu Davida Lyncha – Lost Highway a prerobil ho do silnej psychologickej drámy, kladúcej desiatky otázok. Tou hlavnou však ostáva otázka minulosti každého z nás. Otázka tajomstiev ukrytých hlboko v našich mysliach.


Predpokladám, že veľa divákov a čitateľov už hľadalo pomocnú ruku pri snahe o rozriešenie na prvý pohľad hlavnej otázky Hanekeho filmu „kto je autor video nahrávok a kto za tým všetkým stoji“ v rôznych internetových fórach, či pri diskusiách so svojimi známymi. Asi vás veľmi neuspokojí jedna z možných interpretácii, že názov filmu presne korešponduje s princípom pointy. Ak ste čakali viac, musím vás sklamať. Hanekeho filmársky rukopis necháva všetko otvorené, interpretačné pole je veľké ako kríza našej vlády a je len na každom divákovi, čo si do neho dosadí. Ako sám prehodnotí myšlienky kladúce otázky o tom „kto je vlastne sledovaný a kto je tým, čo sleduje“. Alebo sa nakoniec vydá analytickou cestou vo filme prítomnej kritiky rasizmu a xenofóbie, ktorá môže byť kľúčom k chápaniu zložitých vzťahov absolútne nejasných charakterov.
Ak pri vysvetľovaní všetkému rozumiete, nehovoria vám pravdu. Táto krásna myšlienka platí aj pre Hanekeho filmové dielo, využívajúce jeho už klasické režijné trademarky – dlhé zábery, veľké celky, statické pohľady kamery, videozáznamy a hru s divákom. Ak túto recenziu čítate ešte pred návštevou kina, preskočte nasledujúce riadky. V záverečnej niekoľko minútovej scéne ulice snímanej statickým pohľadom kamery (spomínate na Pianistku?), sa oči väčšiny divákov upriamia na hlavný bod obrazu – dvere od školy, z ktorých postupne vychádzajú študenti. Keď sa však pozriete do ľavého dolného rohu, zbadáte dialóg dvoch známych postáv príbehu. O čom sa však rozprávajú? Sú priatelia, alebo sa vidia prvý krát? Hádajú sa, alebo len kamarátsky debatujú? Hra s divákom až do poslednej sekundy filmu. Milujem tajnosti a tieto ma naozaj chytili, aj keď ich možno nikdy neodhalím. A o to asi Hanekemu išlo...
Caché (Francúzsko/Rakúsko/SRN/Taliansko, 2005, 117 min.) Réžia: Michael Haneke. Scenár: Michael Haneke. Kamera: Christian Berger. Hrajú: Daniel Auteuil, Juliette Binoche, Maurice Benichou, Annie Girardot, Bernard Le Coq, Daniel Duval, Nathalie Richard, Denis Podalydes