Tony Scott. Režisér fascinovaný technickými hračkami, médiami a kamerovými finesami, vyžívajúci sa vo vtáčích záberoch striech a rôznych (zelených, modrých, jantárových a ešte aj zelenomodrých) farebných filtroch. Ako tieto jeho vášne idú dokopy s príbehom prvý raz sfilmovaným v roku 1974 ako napínavá konverzačka? Ešte sme ani poriadne nezačali, už je jasné, že tých zmien a odklonov od prvej adaptácie rovnomennej knihy Johna Godeya (Mortona Freegooda) bude viac než len zopár. A ich účel? Asi ozvláštniť a inovovať zápletku zo starej školy práve tým, čo majú Scottovi priaznivci na jeho filmoch radi.



Ak patríte k vyššie uvedenej skupine a pre vychutnanie si filmu vám stačí, keď sa objavia povinné prvky zostavy buď ako buď, užijete si. Film totiž oveľa viac ani neponúka. Čo-to snáď, okrem mena režiséra, sľubovali aj meno scenáristu Brian Helgeland, či ústredná herecká dvojica  pozostávajúca z Danzela Washingtona (pre ktorého má Scott zjavne slabosť) a Johna Travoltu. Pridajte sekundantov Johna Turturra a Jamesa Gandolfiniho a celý ten nápad neznie až tak zle. 



Únos metra 123 však trochu pripomína brokovnicu so skrátenou hlavňou: strelec prišiel, strelil, narobil veľa hluku a triesok. Trafil všetko a zároveň nič. Na jednej strane môžeme únos vagónu metra “Pelham 123” sledovať z viacerých perspektív venovaných rôznym aspektom diania. Máme tu unesený vagón s únoscami a rukojemníkmi, dispečing s Walterom Garberom a agentom Camonettim. K tomu pridajte Garberovu manželku, línia ktorej by snáď mala do filmu vniesť dotyk bežného dňa, bežných starostí, a internetovú konverzáciu v metre, v zásade najmä rozširujúcu repertoár médií prezentovaných vo filme. A ešte transport výkupného. Do toho sa vmiešavajú epizódne historky určené na dokreslenie postavy, respektíve jej motivácií.
V konečnom dôsledku však žiadna z línií nedostáva priestor rozvinúť sa, často jednoducho “musí” ustúpiť interpunkcii v podobe vtáčieho pohľadu na mesto a časového odpočtu. Garber a šéf únoscov Ryder tak nemajú šancu vytvoriť medzi sebou niečo ako napínavý dialóg, ich repliky sú bez chute a vône a v zásade len utvrdzujú základnú šablónu: Garber je chlap na svojom mieste a Ryder síce ukročil z dobrej cesty, ale má to premyslené. Všetko sa deje rýchlo, akoby len kvôli fyzickému závodu s časom (ústiacemu v prípade transportu peňazí, ako inak, do pár zrážok, v ktorých to len tak píska, škrípe a lieta). No aj akcent na adrenalínopudné aspekty vyznieva do stratena, podobne ako všetky ostatné scény dostáva na frak od mŕtvolkovania záberu, filtrovania a rozbíjania upozorňovaním na mediálnosť (web cam, správy a satelity, telefóny a vysielačky).


Možno to celé vnímať aj naopak: že film je jednoducho pre Scotta príliš malý a Scott je len sám sebou na nesprávnom plátne. Môže sa potom Travolta vyžívať a zahrávať so svojím záporákom a Washington do roztrhania duše snažiť hľadať rozmery svojej jednostrannej postavy (nie, “to” nestačí, aby postava bola viacrozmerná). V konečnom dôsledku sú to však oni dvaja (Travolta o trochu viac), ktorí túto jazdu po vopred postavených koľajách poháňajú známymi zastávkami až na konečnú. Turturro a Gandolfini sú jednoducho na druhej koľaji.
The Taking of Pelham 123 (USA/V. Británia, 2009, 105 min.) Réžia: Tony Scott. Námet: John Godey – román The Taking of Pelham One Two Three (1973). Scenár: Brian Helgeland. Kamera: Tobias A. Schliessler. Hudba: Harry Gregson-Williams. Hrajú: Denzel Washington, John Travolta, Luis Guzmán, Victor Gojcaj, John Turturro, James Gandolfini, Michael Rispoli