Občianska vojna v Somálsku a nenávisť k „nenásytných Západným krajinám“ rozpútala v roku 2005 sériu únosov plavidiel. Podľa informácií agentúry Reuters v období štyroch rokov si pirátstvo spomedzi 3500 unesených námorníkov vyžiadalo 62 obetí – úmrtia údajne najčastejšie spôsobila podvýživa a samovraždy. Do kín prichádza oceňovaný dánsky triler inšpirovaný týmito udalosťami – scenárista/režisér Tobias Lindholm sa však rozhodol vytvoriť príbeh fiktívny: „ Nemohol som natočiť pravdu o únosoch v Indickom oceáne, pretože si nemyslím, že pravda existuje. Ale mohol som urobiť film o námorníkoch, ich blízkych, vysokých firemných predstaviteľoch a pirátoch. Pretože oni existujú,“ (tvrdí na oficiálnej stránke filmu)

KINEMAVIDEO1868.Dej otvára v úvodných minútach melancholická gitarová melódia, zasnené pohľady na oceán. Rovnako ako v prípade Letu číslo 93 Paula Greengrassa, ku ktorému americké recenzie Únos často prirovnávali, sledujeme zdanlivo nedôležité momenty vedúce k predpokladanej katastrofe. Akákoľvek hudba následne ustúpi desivému tichu, ktoré nás až na niekoľko výnimiek (kedy sa ozve nepríjemný ambientný ruch, alebo pesnička v rádiu) sprevádza do záverečných minút. Spoločnú so zobrazením udalostí z 11.septembra má Únos aj snahu o navodenie pocitu každodennosti, kde sa hrdinovia dostávajú do nečakaných zložitých situácií bez zbytočného pátosu a dramatickosti. Ak film zobrazuje niečo konkrétne, tak túžbu prispôsobiť sa – napríklad emočne náročnému vyjednávaniu, alebo životu na lodi obsadenej pirátmi.

Následky únosu sledujeme prostredníctvom dvoch dejových línií – vovnútri klaustrofobického dopravného prostriedku, kde sa nedá utiecť hlavni samopalu a v kanceláriách dánskej firmy, ktorá vyjednáva o výške výkupného. Režisér nevytvára hrdinov a zloduchov, ani nehodnotí konanie postáv. Bez citového vydierania a s minimom násilia rozohráva hrozivé šachové stretnutie dvoch navzájom nepochopených svetov na opačných koncoch telefonického spojenia. Zajatí námorníci sa ocitajú na ich okraji – dianie navyše sníma chladná optika príznačná pre severské filmy.
Mnohé dôležité momenty je divák nútený si domyslieť: oznámenie úmrtia v druhej polovici stopáže, alebo samotné nalodenie pirátov. Napätie vytvára aj telefonický šum, nezrozumiteľné faxové odkazy, či nedostupné pípanie na opačnom konci linky. Najzáhadnejšou postavou príbehu je Omar – hovorca pirátov s nejasnou motiváciou a jediné spojenie námorníkov a ich únoscov. Napriek tomu, že neustále zdôrazňuje, že k pirátom nepatrí, je to práve on, koho režisér zdanlivo stavia do vedúcej pozície celej operácie únosu.

Na rozdiel od spomínaného Letu číslo 93, Únos získal svojim fiktívnym príbehom nezanedbateľnú výhodu. Záver filmu je nepredvídateľný, rovnako ako osud kuchára Mikkaela, ktorý sa nechcene dostáva do centra vyjednávaní. Výkon jeho hereckého predstaviteľa Johan Philip Asbæk vyvoláva dostatočnú mieru sympatie, aby sa s ním divák mohol stotožniť. Režisér sa o udalosti v Indickom oceáne začal zaujímať až po únose dvoch dánskych lodí DANICA WHITE a CEC FUTURE (2007,2008): „Dozvedel som sa o realite, kde sú námorníci mesiace držaní ako rukojemníci bez možnosti ovplyvniť svoj život.“ Ako môže táto trauma vplývať na ľudí žijúcich na oceáne? Budú sa môcť vrátiť na rozkývanú palubu lode? Film necháva v zlovestnom závere tieto otázky podobne ako niektoré podstatné scény otvorené, čo umocňuje beznádejnú atmosféru budovanú počas celého filmu. Kapringen (Dánsko, 2012, 103 min.)Réžia: Tobias Lindholm