Takmer pred tridsiatimi rokmi nebolo na jednom dánskom ostrove ani jedného mobilu, pécéčka či hypermarketu. Vlasatá mládež fujazdila širokými pláňami za zvukov poctivého srdcervúceho bigbítu, komunikácia sa obmedzovala na bezprostredné rodinné okolie a susedské známosti a nakupovať sa chodilo do jednej nie veľmi výnosnej mliekárne. Pardon, vlastne do dvoch – prvá patrila často nervovo sa rútiacemu Henrymu (Jesper Asholt), druhá, omnoho prosperujúcejšia, surovému neokrôchancovi Buddemu (Bjarne Henriksen).

                


Očami jedenásťročného Allana (Jannik Lorenzen) sledujeme peripetie Henryho rodiny a jeho opakovaných psychických prepadov do rituálnych samovražedných výrokov a zabehaných fráz o ťarche života. Na dôvažok – Budde svoj obchod rozširuje, čo Henry vníma mimoriadne citlivo. Allan sa snaží za každú cenu spraviť otca šťastným. Neuvedomuje si ale dôsledky niektorých svojich činov, ktoré vedú k uspokojovaniu otcových tráum. Zo strany matky (Hanne Hedelund) vidí len ľahostajné mlčanie, podkuté každonočným „zdravým“ spánkom za pomoci hypnotík. Starší brat Asper (Thomas Knuth-Winterfeldt) študuje architektúru mimo mestečka a doma ho zakaždým víta fingovaná fungujúca rodina. A štrnásťročná sestra Sanne (Julie Kolbeck) je utiahnuté indivíduum, ktoré otcove nočné náreky chodí tajomne „riešiť“ odetá v spodnom bielizni...


Allanova rodina „žije“ hlavne v noci a celý jej beh sa točí okolo postavy otca. Svoje komplexy o zlyhaní v každom smere (rodina, vzdelanie, práca) si vybíja po nociach plačom a počas dní dojímavými pohrebnými prejavmi, opätovne ústiacimi do kvíliacej ódy na zosnulého. Allan vidí, že plačom sa otec najlepšie regeneruje, očisťuje a vyjadruje hlbokomyseľné religiózne pravdy, nuž pohrebov začína byť čoraz viac. Spočiatku utiahnutá Sanne takisto prikladá ruku k dielu, hoci s presne opačným zámerom – svojho otca neznáša a chce mu ublížiť. Príbuzenstvo dokresľuje komická teta Didde (Gitte Siem Christensen), neustále na práškoch, prízvukujúc svoj kritický zdravotný stav. V skutočnosti však len túži upútať na seba pozornosť, čo sa jej úspešne darí. A Henryho matka, Allanova babička, k svojej dcére pristupuje príkladne ľútostivo, zatiaľ čo svojho syna Henryho so svojím nemožným životným údelom neustále hanobí.
Toľko k vykresleniu postáv dánskeho filmu Umenie plakať režiséra Petra Schonaua Foga z roku 2006. Scenár napísal Bo Hr. Hansen podľa rovnomenného románu Erlinga Jepsena z roku 2002. Jepsen v ňom zužitkoval vlastné skúsenosti, vo filme vystupuje v úlohe Allana a popisuje skutočné trápenie vlastnej sestry, ktorú otec sexuálne zneužíval. Celým filmom prestupuje tematika smrti a viera v nanebovzatie. Práve Allanova prítomnosť túto nepríjemnú skutočnosť úsmevne odzbrojuje.


Vážnosť témy režisér vkusne nadľahčuje optikou malého chlapca, ktorý závažné rodinné situácie s minimom mimiky nevinne komentuje a pre dospelého diváka tak nechtiac vtipne splieta ľahučkú sieť dobromyseľnosti a okamžitej jednoduchej riešiteľnosti akokoľvek závažného rodinného problému. Psychologicky excelentne vybudované postavy režisér zasadil do typicky škandinávskeho prostredia, odkiaľ by len ťažko vyťažil neúmerne vyfabrikovanú atraktívnosť popcornovej snímky. Osoby so svojou „ťarchou života“ sú realistické, vzťahy úprimne ohnivé, životné priority uveriteľne obhajované. Či už z detsky naivného pohľadu, alebo zo životom už troška zdegenerovaného postoja dospelákov.
Kunsten at grĺde i kor (Dánsko, 2006, 105 min.) Réžia: Peter SchNnau Fog. Námet: Erling Jepsen – rovnomenný román. Scenár: Bo hr. Hansen. Kamera: Harald Gunnar Paalgard. Strih: Anne Isterud. Hudba: Karsten Fundal. Hrajú: Jannik Lorenzen, Jesper Asholt, Hanne Hedelund, Julie Kolbeck, Thomas Knuth-Winterfeldt, Gitte Siem Christensen